Ale naspäť k tomu čo tak nemám rada. Kludne hodím sa seba prvé tričko ktoré trčí v mojej zas a znova rozhádzanej skrini aj keď ju upratujem do nekonečna tak za dva dni je z tých vecí jeden veľký žuvanec.No ale k inému teraz otvorím dvere na izbe . V kuchyni už sedí mama , otec a ráno sa stihla priplachtiť už aj moja teta. Niečo zase rozoberajú. Otca ako vždy rozčúli akákoľvek téma a začne zvyšovať hlas no na to som si už za 17 rokov zvykla . On a jeho labilná povaha...to je ale na inú nôtu.
V kľude si popri nich spravím na raňajky toasty so šunkou a syrom , nakrájam mozzarelu usadím sa k stolu a v pohode raňajkujem. Prelistujem noviny a popri tom popíjam šťavu a jedným uchom zachytávam čo zas rozoberá dospelé osadenstvo kuchyne. Deň vyzerá pohodovo . Len tak sa dozvedám , že zas a znova musím ísť s mamou na nákup do mesta a pri tom ako si spomenie , že som si zabudla vybrať lieky z lekárne a recept prepadol zasa vzniká dusná nálada.
Pomaly sa osprchujem hodím na seba biele tielko a jeansove kraťasy a vysoké biele tenisky . Na plece modrú tašku previazanú bielym "námorníckym" lanom a už si dupkám pri dverách a čakám na mamu.Nezabudnem podotknúť , že na ušiach sa mi hompáľajú dva okrúhle pliešky , striebornej farby ktoré sa zrkadlia.A to som ešte nevedela že tie dokážu znechutiť mi celý pekný deň!
Pomaly sa to rozbiehalo.Mamina nálada sa zhoršovala s otcovími pripomienkami , aby nezabudla kúpiť kvety , a veľkú bonboniéru pre jej "najmilovanejšiu" svokru. Dorazíme do nemocnice a všetky malé drobnôstky sú na nič. Na nič parkovanie , na nič motajúca sa teta popred auto , na nič plačúce dieťa v čakárni a na nič ďalších milión vecí. A ako sa to všetko takto na nič pozbiera tak to poznáme a nálada na bode mrazu , nervozita mojej mami stúpa a pekný deň mi už kýva niekde zdiaľky , že sa uvidíme zase inokedy.
Doktorka má dovolenku. No zbohom . Ďalšie málo na nič čo ničí náladu.Nákup v Tescu prebehol ako tak v pohode . A začalo to gradovať až pri vykladaní auta . Neviem prečo zrazu mame udreli do očí moje veľké náušnice a začala mať hlúpe poznámky.
,,No ja neviem či je to pekné´´
,,Strach aké náušnice´´´
....A podobne nedala som sa odvrkla som a to už amok a ďalších tisíc poznámok aká som ja najkrajšia , najúžasnejšia , najdokonalejšia. Potom ako nič nerobím , ako aj ona má dovolenku a nemusí nič robiť. Koľko mám chýb čo som nestihla , čo som nespravila . Čo neviem , čo sa nedá , čo všetko ona vybaví a...veď to každý pozná. Len z tkých maličkostí som si ja zase vypočula mamin monológ o mojej nedokonalosti a neschopnosti ktorý som aj ja síce počúvala jedným uchom dnu a druhým von.No na dobrej nálade to určite nepridá.
Pri takýchto výstupoch si samozrejme hovorím ako ja taká na moje deti nebudem.Ale už to vidím bude to to isté a bude sa to opakovať. Hnusné ako si to už hovorím do predu no posnažím sa.Až netrpia .Každý máme svoje muchy . Ale kto má právo kaziť mi môj pekný deň?!A ako prišla tá zlá nálada. Tak prišlo aj pár mrakov a hrmenie. Začalo pršať.Presne ako ten dnešný deň. Ale snáď zachvíľu víde slnko. Vypadá to , že aj mama sa začína usmievať a takéto šarvátky prehrmia ako tá dnešná prehánka .
Paula
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár