Slnka svit mi bije do očí,
takú krásu len tak hoc´ kto nezočí,
ponechám si toto miesto len pre oči svoje.
Ako je možné, že taká krása vôbec existuje?
Nebesá jak nezábudky s mráčikmi malými,
mohutné hory sa do nich vypínajúc,
aj s pompéznosťou starých ihličnanov siahajúcich do výhľadu ich,
Zelenou trávou pokryté mnohé stráne.
Sú stvorené jak z nadpozemskej krásy,
snáď rovno dielo všetkých bohov,
ktorý chránia, čo zaľúbia si.
Ako by bolo s nimi hore na nebi?
Či nebo je už tu dolu?
Ak áno, túžim vidieť ho zas a znovu.
Pre iných?
Možno nevýznamný drobný kúsok zeme.
Pre mňa?
Miesto, kde spomínam na to, čo vo mne iba ticho drieme.
Kraj nie jediný, no jedinečný,
aspoň pre mňa určite je.
Ísť späť?
Či ostať tu?
No, je tu tak dobre
a práve som prišla.
Ale ja chcem ísť aj domov!
Čo ak to tu znova nenájdem?
Tak teda pôjdem.
Ale nebojte sa!
Vrátim sa a to skoro.
Po vánku sviežom budem znova túžiť.
No, teraz si musím, sveta ísť užiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
5. 9.sept. 2017 23:36
Akože má to 456 chýb, ale beztaxa mi to ľúbi. Píš viac!
Napíš svoj komentár