00:26
Žiadne nové správy, na dnes končím.
Zhruba kolo 5 ráno začalo to šialenstvo. Vonku spoza okna sledujem prichádzajúce vojenské vozidlá. Hlavne vidno veľký počet špeciálnych sanitiek, s maxi červeným krížom na streche každej z nich.
Obloha sa zmenila na koncert, plný vrtuľníkov a bojových stíhačiek. Okna sa mi trasú po celom byte. Slabé vibrácie cítiť i pod nohami.
„Oznam pre všetkých, nachádzajúcich sa v tejto oblasti. Okamžite sa presuňte na núdzové stanovisko č. 16! " počuť dookola neznámi hlas z niektorého z vojenských vozidiel. Stále dookola to samé hlásenie už dobrých 20 minút.
5:32
Sme s Oliverom nachystaní na cestu. Beriem so sebou aj vak a nejaké zásoby. Netuším nič, kde ideme, kedy, ani či sa vôbec ešte vrátime. Neviem kedy tu zas voľačo napíšem.
Už na schodisku mojej bytovky bol poriadny chaos. Susedia brali so sebou tašky, vaky, kufre...
Dobre, že niektorí si so sebou nebrali aj bytové zariadenie. Bolo to komické, žiaľ.
Oliver bol stále rozospatý, avšak choval sa statočne. Nepanikáril a držal sa ma pevne za ruku, ako som mu to prikázal.
To, čo sa dialo vo vchode nebolo nič, v porovnaní s tým nepredstaviteľným bláznincom vonku. Ukážková davová hystéria. Ľudia bežali hlava-nehlava smerom za vojakmi, ktorí riadili celý ten cirkus na ulici. Krik, plač, beznádej.
Celé rodiny sa so strachom v očiach predierali jeden cez druhého ako splašené stádo oviec.
„Nestojte tam, pohyb! " z tohto som ihneď pochopil, čo chce odo mňa jeden s vojakov. Ukázal mi navyše smer na naše stanovisko č. 16. Tam vraj odvážajú tých plynom nezasiahnutých občanov a vezú ich do vojenských krytov. Tipujem, mal asi na mysli tie naše staré, protiatómové kryty, niekde zo 60-tych rokov.
Ruka v ruke sme s Oliverom utekali ulicami a videli na vlastné oči živé peklo. Naokolo nič iné, než mŕtve, bezhybné telá mužov, žien i detí. Psi, mačky, z neba na zem popadané vtáky, krysy... Dnešné šialenstvo nemalo konca. Hrôza. Čistá hrôza.
Skupinky vojakov spolu so zdravotníkmi kontrolovali stav ľudí ležiacich všade po okolí. Niektorí z nich putovali do tých špeciálnych nákladiakov, zvyšok nahádzali na kopy a_
ZAPÁLILI! Ten hnusný dym mám v nose snáď doteraz. Ako ďaleko to už zašlo? Neskutočne kruté, neuveriteľné.
Malý Oli (včera som mu vymyslel prezývku), sa začal triasť, nechcel ísť ďalej. Musel si zakryť oči, aby sme sa pohli a čo najrýchlejšie stade padali preč.
Telá bez známok života i v bezvedomí, vydesení civilisti predo mnou...
Snažil som sa nevšímať si aspoň na okamih, ten pre mňa už čoraz viac "normálnejší" stereotyp. Dokonca aj ten prekliaty žltý sneh, nasiaknutý tým mimozemským svinstvom mi pripadal jak bežná vec.
Každý z nás mal strach. Nemyslím pritom výhradne nás, utečencov. Celkovo i vojaci, zdravotníci, hasiči. Ich strach v očiach ich prezrádzal.
Dav pred nami bol čoraz širší. Viac a viac civilistov.
Tu niekde som zrazu stratil kontakt s Oliverovou rukou a než som pribehol ku nemu naspäť, ktosi ho povalil na zem a chúďa si poranilo ruku. Naoko vypadala len narazená. Mohol s ňou, aj keď s bolesťou, hýbať. Žiadna krv, dobré znamenie.
No a navyše našťastie ruka! Predsa len, mať zranenú nohu v dnešnej dobe, nie, to je nepredstaviteľné. Beh je teraz tá najpotrebnejšia vec na svete.
Tu niekde som zbadal v jednom z rozbitých výkladov staré hodiny. Pamätám sa, bol to fakt krásny, starožitný kus. Bolo na nich niečo po šiestej.
Za okamih sme dobehli na miesto určenia. Núdzové stanovisko č. 16 bolo preplnené. Pred nami sa objavilo množstvo radov s civilistami, čakajúcich v nekonečných zástupoch na_
Roztriedenie ako chorý dobytok. Podobné veci som videl iba v časoch 2. svetovej vojny, v koncentračných táboroch.
Veľký nápis nad začiatkom každého radu ma desil.
, , ZDRAVÝ, , , , ZRANENÝ, , , , ZASIAHNUTÝ PLYNOM, ,
V tom zmätku som sa postavil do radu pre zdravých. Vôbec ma nenapadlo myslieť na Olivera. Asi za 5 minút mi malý Oli hovoril, či nemá tu ruku predsa len zlomenú. Nechcel som riskovať a tak som s ním šiel doslovne do kolóny pre zranených, a čakal.
Už z diaľky predo mnou som počul strohé slová ako na bežiacom páse: „Čo Vám je. Ukážte sa. Čo Vám je. Ukážte..." Zdravotníci v rýchlosti preberali ľudí, bez záujmu v hlase.
„Tadiaľto! Rýchlo do toho nákladiaka! " zreval na nás ihneď po roztriedení jeden z vojakov. Šli sme tam. Presne podľa rozkazu. Sadli si a čakali, čo sa bude diať ďalej.
Strach, čisté zdesenie z toho všetkého, dejúceho sa naokolo od nás mi zastrelo myseľ. Prebralo ma až rádio, ktoré si so sebou doniesol jeden zo zranených civilistov.
Vraj dym s tých strieborných mimozemských vecí je toxický jed. Avšak nás, našu rasu nedokáže po zasiahnutí zabiť všetkých. Máme v sebe nejaký druh imunity. To nás chráni. Síce ľudia odpadávajú, sú väčšinou v bezvedomí, ale armádni vedci už onedlho sľubujú nájsť protilátku. Nejaký druh účinnej vakcíny.
Chlap vedľa mňa, s obviazanou hlavou a celý od krvi mrmlal čosi o tom, vraj už sú na ceste. Čoskoro sa nám ukážu a toto všetko je len omyl. Tak inteligentná forma vraj nemôže byť agresívna ako MY! Nechápem, čo s ním bolo. Tuším mal druh nejakého záchvatu. Jednoducho mu preplo.
Z tých ranených, prichádzajúcich ku nám do nášho nákladiaka, som začínal mať mdloby. Dokrvavené ruky, nohy, hlavy, oblečenie...
Nedá sa opísať to moje vykúpenie, až sme sa konečne pohli!
Počas jazdy bolo vo vnútri smrteľné ticho. Mohol za to hlavne fakt, v rádiu (v reproduktore stále hlasno šumelo a vypadávalo občas spojenie), oznamovali neskutočné veci: „Nepriateľ je neviditeľný. Nemáme s ním žiadny potvrdený kontakt. Internet napadol neznámi supervírus a prestal fungovať. Rovnako je bez signálu aj televízia a rádiový signál je väčšinou rušený. Telefónna, či mobilná sieť neexistuje! "
Cítil som sa ako na vlastnej poprave. Vlastné myšlienky ma zožierali, zachvátil ma strach. Je toto koniec? Kebyže mám po ruke zbraň, nerobím si srandu, odstrelil by som sa. Uvažoval som skutočne o samovražde. Tá beznádej sa nedala vydržať.
Kde je v podstate niekto, kto nás môže zachrániť? Armáda zlyhala. Všetky naše zbrane. Všetky zbrane sveta boli zbytočné! Začal som chápať, že nepriateľ je všade a nikde. Nedá sa zamerať radarmi a je neviditeľný. Jeho poloha. Rozmiestnenie jednotiek. Veľkosť mimozemskej armády. Nič nevieme. Na akej zasranej úrovni vyspelosti musia byť? Ako vypadajú? Prečo zaútočili a čo od nás chcú? Odpoveď netuším. Doteraz ju nepoznám.
8:12
Konečne sme dorazili pred nemocnicu a mohol som si v pokoji zapáliť. Ozaj, skoro ma šľahne, keď si na to znovu spomeniem. Vo vrecku riflí mám pero, určené na zapisovanie času na ruku (preto ta presnosť v denníku, viem znie to šialene, ale je to zlozvyk, byť vždy v "časovom obraze"). Nože počas jazdy vo vojenskom nákladiaku sa zlomilo a vytieklo mi do vačku. Jednoducho nádhera.
Onedlho nás čakal ďalší chaos a ďalšie triedenie. Zranenie podľa vážnosti. Pekne do rady ku jednému z poľných stanov, s veľkým červeným krížom na boku, aké poznám iba z Mashu 4077.
S Oliverom a jeho rukou nás ošetrujúci doktor poslal dovnútra nemocnice. Na Röntgenové oddelenie.
Na informáciach vo vnútri nemocnice ma neprekvapil zhon a chaos. Na to som už zvyknutý.
Horko-ťažko som zistil, za kým mám ísť, lebo nik z doktorov nebol na svojom mieste. Nakoniec sme však našli voľného lekára, ktorý sa Oliho ruke mohol venovať.
Našťastie nebola zlomená, doktor nemusel ani zapínať Röntgen. Stačilo mu chytiť ruku na pár miestach a bolo to.
„Daniel, máš tu sestru. Daniel počuješ ma? Máš u nás hore sestru, " zaregistroval som nakoniec slová môjho starého známeho zo školských čias. To bolo v dnešný deň to najlepšie, čo sa mi mohlo prihodiť.
Erik mi vysvetlil, že moja malá Mary je na 3 poschodí. Dozvedel som sa, Erik je tu dnes dobrovoľníkom.
Podľa jeho slov doviezli do nemocnice nejakí civilisti nadránom niekoľkých, plynom zasiahnutých ľudí a Mary bola medzi nimi. Okamžite som zobral Oliho a bežal na 3. poschodie, ako mi kázal.
Výťahom by som sa hore nedostal, čiže som to vzal po schodoch. Narazili sme po ceste na školský baseballový tím. Mali tam zopár zranených a tie decká sa mi plietli cestou pod nohy. Tlačenica, zúfalstvo na každom kroku. Každý z nich sa chcel dostať na 2. poschodie, kde mali Röntgenové a kopec iných oddelení.
Nakoniec som sa "pretlačil" na 3., kde bolo relatívne ticho a pokoj. Motalo sa tu len zopár ľudí. Na rozdiel od toho šialenstva vonku mi to pripadalo, akoby som bol v márnici. Na informačke bola iba jedna sestrička. Volá sa Rita, podľa visačky na odeve. Bola na nás s Oliverom milá a usmernila ma za Mary, na izbu č. 311.
Sestru som zbadal ihneď po príchode do izby. Ten pohľad na to množstvo hadičiek a elektronických zariadení (spoznal som len ten na meranie pulzu) pri nej mi láme srdce doteraz.
Keď si zase spomeniem, jak som chytil malú Mary za ruku, ale ona vôbec nevnímala, bola v bezvedomí. Opäť sa mi chce revať.
Zabudol som, okrem nej tu ležia aj traja ďalší, celkom neznámi pacienti. Každý z nich leží na posteli v bezvedomí a má v sebe kapačky i tie prístroje ako Mary.
Tie mašiny tu neustále pípajú, začína ma to znervózňovať, pretože som vyčerpaný a chce sa mi spať.
Oliver je po celú dobu pri mne. Kreslil si na papier. Začínam ho mať skutočne rád, pripadá mi ako mladší brat, ktorého som nikdy nemal.
21:39
Idem spať. Mám toho na jeden deň akurát tak dosť.
Ukecal som ozaj Ritu, tú sestričku, má dnes nočnú a nechá nás tu prespať. Nemáme kam ísť, takže to chápe.
Dúfam, že ráno bude toto všetko, tento jeden obrovský, zlý sen za nami. Zoberiem sestru a pôjdem s ňou domov. Želám si, vrátiť sa ku svojmu starému, nudne stereotypnému životu!
24.12.2012 Štedrý deň
7:11
Pred pol hodinou +/- ma zobudila sestrička. Oliver zatiaľ spí vedľa malej Mary. Je na nich zvláštny pohľad. Sú takí nevinní a hlavne zraniteľní.
Pripadám si ako spisovateľ. Sedím si tu tesne pri okne a sledujem život okolo mňa. Píšem si do denníka akoby nič a pritom vonku_
Stačilo mi pozorovať dianie na ulici pred nemocnicou 10 minút. Na prvý pohľad je všetko v normále. Trochu sneží. Ľudí, ktorí čakajú na ošetrenia pri zdravotníckych stanoch ubúda. Zato vojakov a policajtov pribudlo. Sem tam mi nad hlavou preletí vrtuľník, častejšie však aj dva naraz. V blízkosti nevidím žiaden tank.
Nedá mi to, neustále premýšľam. Žeby sa v noci voľačo zmenilo? Je koniec? Nepriateľ snáď odišiel? Netuším. Ktohovie, možno zistili, že ten ich plyn zlyhal. Uznali asi: „Sú odolnejší, než sa zdali a nemá viac zmysel tu naďalej čosi skúšať, na tejto pozemskej rase."
8:17
Už som späť. Fajčím jednu za druhou, ide mi pľúca urvať. Bol som dole na jednu "zdravotnú" a zistil som od jedného z vojakov na prízemí (došli mi cigy a musel som improvizovať), vraj rádio i TV majú nejaké spoločné núdzové vysielanie. Momentálne jediný zdroj informácií. Dosť veľký problém je v tom, že musia často meniť frekvenciu a signál, pretože ich náš nepriateľ neustále ruší.
Ak som ďalej správne pochopil, armáda na komunikáciu používa výhradne pozemné vysielačky. Satelitné spojenie je nefunkčné. Velenie a väčšina vzdialených vojenských základní je preto bez kontaktu.
Večer som to nestihol dopísať, bolo už neskoro, takže ešte ku včerajšku. Oliver sa ma pýtal, či je jeho otec v poriadku. Kedy si po neho príde. Povedal som: „Čoskoro." Musel som klamať. Je predsa jasné, kde sa jeho otec podľa všetkého nachádza. Niekde na kope, medzi tými spálenými telami, alebo je zavalený tou striebornou larvou, ktohovie. Nakoniec, akoby mohol hocijaký tatko nechať bez dozoru tak dlho svojho syna? Keby bol malý Oli môj, nikdy by som sa ho nevzdal. Opustiť svoje dieťa, svoju krv? Nikdy! Na 100% by som sa po neho vrátil.
Oliver práve vstal. Ideme zohnať niečo jesť.
Za chvíľu bude 9
Doplnil som zásoby z automatov na chodbe. Nejakú vodu, chipsy, arašidy, sladké tyčinky a tak. Čakám tu na izbe č. 311//
počkať
Netuším, kde mám začať. Mám za sebou vari najhorší deň života. I keď, toto tu píšem už každodenne.
Už nie som v nemocnici.
Mimochodom je 18:19 a_
Asi bude najlepšie začať tam, kde som skončil.
Teda je 9 aj čosi. Prístroje pri Mary začali zrazu hučač jak šialené. Jej srdečný tep vyletel skoro na maximum! Zostal som zmätený, nevedel som, ako jej mám pomôcť.
Do izby vtom vbehla Rita a kontrolovala Mary (pulz, dýchanie, oči). Nevedela si sama rady, a preto sa snažila niekomu dovolať cez nemocničný telefón, ale nik to tam na druhej strane nedvíhal.
Pozeral som na chúďa Mary. Začala sa mierne hýbať, šklbala v kŕčoch rukami a nohami. Celá sa vrtela na lôžku. Sestrička sa ju snažila s mojou pomocou upokojiť. Nereagovala, vyzerala akoby mala záchvat. Mala také čudesné, viac dožlta zafarbené oči, stonala a zvracala. Neviem ani kedy, ako, ale_
Bolo to také rýchle. Zrazu Mary zaútočila z ničoho nič na sestričku! Rita dostala zásah zubami do krku. Krv z jej tepny striekala všade do priestoru. Šok. Nevládal som sa hýbať!
Mary, čo sa to s tebou stalo? Rita spadla na zem a bola mŕtva. Skontroloval som jej pulz 2x, bola tuhá!
Oliver začal kričať a vtedy si ho všimla. Zaútočila na neho, pretože sa chudák ozval. Videl som to na nej, bola dezorientovaná. Vydávala tie hnusné zvuky: „Chrrr, chrrrr! " To jej debilné chrčanie, fučanie i syčanie.
Rozbehol som sa za ňou. Okamžite som do nej sotil a prehodil ju cez posteľ. Konečne som jej videl do tváre. Tie oči. Tie jej prekliate oči boli_
To neboli viac oči mojej malej sestričky. Boli tak temné. Totálne zaliate dožlta, s červenými žilkami a tá prázdnota v nich. Nereagovala na môj hlas, nevnímala slová, či prosby, aby konečne prestala.
Nech som sa snažil, ako som chcel, nemalo to žiadny efekt. Mohol som povedať čokoľvek, avšak ani slovo, žiadny zrozumiteľný zvuk, či tón zo seba nevydávala. Len to nekonečné syčanie, chrčanie.
Nepamätám sa presne, čo, a ako sa stalo. Len viem, bola zrazu za mnou. Zaútočila na mňa rukami a chcela ma zasiahnuť zubami. Pohrýzť ma.
Nechcel som jej ublížiť, vážne nie. Veď je to nakoniec predsa len moja malá Mary. Všetko sa to ale zomlelo tak rýchlo.
Chytil som ju za ruku a odstrčil nabok. Ibaže zaútočila zas akoby zmyslov zbavená, tak som ju chytil opätovne za ruku a strčil ju na stranu. Avšak som si nevšimol, že v tej svojej zotrvačnosti stráca rovnováhu a vráža do okna. Sklo rinčalo všade naokolo. Krv z jej rán pri tomto strete striekala po okolí. Okno ju žiaľ nezastavilo a tak cezeň prepadla.
Chcel som ju zachytiť, snažil som sa. Bolo príliš neskoro. Vypadla a zletela dolu. Z 3. poschodia na zem. Ten dopad mám stále pred očami. Musela si zlomiť minimálne 5 kostí v tele. Ruku, nohu, panvu. Niečo určite.
Ležala tam bez pohybu. Normálny človek by bol minimálne ochrnutý. To, čo tu napíšem však znie neuveriteľne, ale Mary ani nie za 3 minúty vstala! !
Ten pád, otvorené krvácanie z rán a to všetko, mala byť predsa mŕtva. Nebol to zázrak, nemohol byť. Nech si to premietnem v hlave koľkokrát chcem. Pritom už som to tušil, vedel som to. Ten plyn, ten blbý žltý plyn. Mal presne takú istú farbu, ako jej oči.
Síce viem, že film a realita sú dve rozdielne veci, ale ak je toto ich mimozemská biologická zbraň, tak boh s nami. Kebyže viem vtedy, v tom vojenskom nákladiaku kam idem a čo ma čaká. Za jazdy by som z neho vyskočil, len aby som toto nemusel znovu zažívať. To zdesenie z toho, čoho som svedkom.
Budem sa snažiť opísať, čo najpodrobnejšie, čože sa následne dialo.
Takže po Maryinom "znovuzrodení" ma Oliver zdrapil za ruku, že vraj má strach a musíme ísť preč. Chcel sa dostať niekam do bezpečia, pretože zvyšok z pacientov izby č. 311 sa začalo preberať ku životu podobne, ako predtým Mary. Strach, netuším kto bol na tom horšie. Ja, alebo malý Oli?
Bál som sa ísť von, na chodbu. Počul som stade krik a rev. Otváral som preto dvere opatrne, veľmi pomaly. Oliver však náhle do mňa vrazil a dvere sa rozleteli dokorán. Musel som konať rýchlo. Zdrapil som ho za ruku a začal utekať, smer núdzové schodisko.
Na chodbe bol jeden útok za druhým. Medzi ľuďmi ako ja a ľuďmi ako moja sestra. Teda tými zasiahnutými žltým svinstvom.
Chodba plná prázdnych žltookých, chrčania, trhania a drápania mäsa z ich obetí. Hnusný pohľad. Vreskot, plač, panika.
Jediné, čo som si všímal pri úteku pomedzi bojujúcim personálom, civilistami a zranenými s týmito "tvormi" (nemôžem ich nazvať ľuďmi, nech sú čokoľvek, už dávno nie sú jedným z nás), boli tie rany, ktoré spôsobovali. Kde ich hlavne sústredili. Ruky, krk, tvár, nohy. Bolo im to jedno. Aj keď po pravde, najčastejšie zasahovali krk a tvár. Stal som sa osobne svedkom, kedy dvaja z nich zaživa ohrýzali obeti nos, uši, líca.
Zo všetkých tých súbojov, krvi po stenách, praskania kostí, alebo mŕtvol a nehybných tiel, som si zapamätal najviac jedného chalana, mohol mať 17-18 rokov. Ten poslal k zemi dve z tých žltookých príšer. Škoda len, že nezbadal tú tretiu, ktorá na neho vyskočila zozadu, na krk. Tá sviňa mu vyrvala z neho kus mäsa. Chalan bol tuhý.
Pochopil som, boj s nimi nemá zmysel. V tomto momente je útek to najlepšie riešenie. Jediné, čoho som bol schopný, čože som mohol v tej situácií a pri mojom zdesení robiť, navyše s 8 ročným deckom v ruke, bolo dostať sa z nemocnice po schodisku rýchlo von.
Za okamih sme sa dostali na schody, bol tam pokoj. Ibaže sme sa dokázali presunúť z 3. iba na 1. poschodie. Dôvod?
Na prízemí bolo počuť streľbu. A nie jeden výstrel! Prestrelka.
Na schodoch pri mne ležala baseballová pálka a jedno z tých detí, ten školský tým zo včera. Bolo mŕtve. Vzal som si zo zeme na obranu tú pálku.
Ísť ďalej, risknúť to, alebo sa otočiť. Musel som sa rýchlo rozhodnúť a našťastie som si zvolil dobre. Prízemie som zo svojho plánu vypustil. Vojsť tam niekomu do paľby, to nie. Preto sme sa vrátili na 1. poschodie. Tu som narazil opäť na ten školský tým. Avšak skôr na tie zvyšky, čo z neho zostali.
Ihneď pri informáciach sa na mňa vrhol jeden obrovitý žltooký. Rozflákal som mu lebku tou baseballkou.
Tento to už na rozdiel od mojej sestry nerozchodil. Stal sa vôbec prvým "človekom" , ktorého som kedy zabil! Bolo to šialené a predsa tak skutočné. Som vrah, ale bez trestu!
Pritom tie oči, tie jeho blbé oči. Nech už bol jedným z nich, avšak aj tak tie výčitky svedomia. Doteraz som nikdy nikomu vedome neublížil. Nie bez príčiny, slabšiemu určite. Áno, ak do mňa, alebo mojich priateľov niekto skákal bez dôvodu, vtedy som sa postavil a bil. Priznávam. Podľa mňa, tento postoj pozná každý a je správny.
Stále si musím tĺcť do hlavy: „Nie sú to ľudia. Nie sú to naši. Nie a nie! Buď to oni alebo ja. Vyber si."
Mám stále čo robiť, aby som sa nezbláznil. Záťaž na psychiku je nenormálna.
Opäť ma to rozhádzalo, ale už ku tomuto napíšem iba jedno. Napriek všetkému som nevýslovne šťastný, že šiel na zem on a nie ja, alebo Oliver.
Zaplo mi, že jediný možný východ je dostať sa ku oknu. Iba tento smer je cestou von. Dostať sa ku tomu najbližšiemu nebolo nič príjemné. Mlátil som všetko, čo mi prišlo pod pálku. Hlava nehlava. Nepamätám sa, kto bol kto. Žltooký, alebo náš? Krajná situácia si žiada krajné riešenia. Ak som niekedy zasiahol nášho, mrzí ma to. Taký prípad sa mohol prihodiť jedine vtedy, ak bol ku mne otočený chrbtom. Nevšimol som si. Tu však šlo o moje, beriem späť, šlo tu s malým Oliverom o naše prežitie. Avšak sa musím priznať, že v ten moment som nevnímal ani jeho. Trochu ma to mrzí, hanba mi, ale čo už.
Do hlavy, do brucha, hrudník, ruky_ Rozdal som toľko zásahov. Steny naokolo sa sfarbili do červena. Stratil som pritom z očí Oliho. Našťastie sa však držal stále tesne za mnou.
Konečne okno! Bolo zatvorené, ale otvoril som ho ani nie za 10 sekúnd. Nie rukami, nohami, baseballkou, ani stoličkou, ale v tom amoku som cezeň vykopol! , jedného žltookého hajzla. Tentokrát však bez výčitiek. Koľko mal rokov, ani farbu vlasov si už nepamätám.
V ten moment som bol už 3-4 násobným vrahom! Po tom všetko, tých ranách a smrteľných úderoch, ktoré som rozdal po chodbe. Musel som byť. Znie to absurdne, lenže hladina mojej žlče bola na maxime, to mi z tela zaručene vyhnalo strach.
Bol som zrazu vo svojom "živle! " Miestami sa mi to páčilo, aj keď teraz viem, že osobne sa poznám najlepšie, skôr sa snažím ľuďom pomáhať a tohto človeka vo mne som nepoznával.
Pozrel som sa z okna. Z prvého poschodia to nebolo vysoko, ale aj tak som na zem pred skokom hodil z izby na zem zopár nemocničných matracov. Najskôr Oliver, za ním ihneď ja. Obaja sme dopadli na zem v poriadku, bez zranenia.
Ani nie sekundu po dopade som pozrel na okolie. Hladím pred seba a pri tom pohľade, na ten všadeprítomný chaos a boje mám dosť. Starý divoký západ musel vypadať v porovnaní s týmto ako nedeľná prechádzka parkom.
Vojaci z dnešného rána sa vyparili. Nezostala tu ani jedna blbá vojenská guma so samopalom.
Tých zopár policajtov, ktorí ešte zostali na nohách a strieľali do davu, napádaní bandou žltookých svíň, to bol veru smiešny počet na zastavenie tej vlny krvilačných príšer. Videl som na vlastné oči, zasiahli pri tej svojej šialenej paľbe dvoch našich.
Zdalo sa mi, že v ich blízkosti padá sneh viac do červena, než pri mne. Nie je sa však čomu čudovať. Tie litre krvi a kusy mäsa po zásahu z pištolí a brokovníc lietali vzduchom ako šialené. To bol masaker.
Chcíľku som sledoval okolie. Nemohol som si nevšimnúť, neďaleko odo mňa na zemi ležať najmenej päť mŕtvych policajtov. Chcel som ísť bližšie ku nim a vziať niektorej z tých mŕtvol zbraň, lenže ten risk.
Nie, otočil som sa, chytil Olivera za ruku a poďme. Preč, jedno kde, hlavne bežme, rýchlo, čo najďalej z tohto pekla!
Šokuje ma hlavne tá skutočnosť, ktorú som si nemohol nevšimnúť. Tie tvory majú nadľudskú odolnosť a silu. Mne by stačilo vidieť trochu svojej krvi, otvorené krvácanie, prípadne zásah do nohy, ruky a zosypem sa. Neplatné však pre tie beštie. Žltookí mali v sebe niektorí aj vyše 10! rán, krv z nich valila von smer vzduch-zem a stále šli napred. Nezastavili, až kým im brokovnica neodvalila hlavu z krku, alebo im kvalitne neprestrelili srdce.
Pochopil som vtedy, hlava-srdce. Iné miesta sú strata času, sily, prípadne i munície.
Na ulici pred nami nebolo tak "rušno". Rozhodol som sa teda ísť domov, do bytu. Zobrať nejaké veci (môj lovecký nôž, prvú pomoc, pozrieť situáciu na TV/rádio, zobrať si zásoby).
Dva, tri bloky sa to dalo. Nikde nikto. Avšak pred nami sa zrazu začali objavovať prvé prevrátené autá, ohne, halda mŕtvol, barikády, utekajúci civilisti... Situácia sa náhle zmenila zas na peklo.
Čím bližšie som bol ku môjmu bytu a hlavne ešte viac som sa približoval ku tej mizernej striebornej veci, ktorá spadla z vesmíru od nepriateľa, tým bolo počuť viac a viac streľby a hluku.
Zastal som. Oliver ma držal za ruku stále silnejšie.
„Tam vpredu Daniel. Niečo sa tam hýbe, vidíš to? " ozval sa zakrátko Oli. Nesnežilo síce, lenže dym z horiacich áut na mojej strane mi bránil vo výhľade. Presunul som sa o kus vedľa, aby som lepšie videl.
A vážne. Smerom rovno na nás sa rútila trojica postáv! Sú to ľudia? Sú to oni? Teda žltookí, nie mimozemšťania samozrejme. Pripravil som sa na útok s mojou baseballkou. Bol som si istý, že_
Boli to však šťastnou náhodou naši = normálni ľudia. Musím vysvetliť, že pokiaľ som im nevidel riadne do očí, nebol som si istý. Tie svine vypadajú z diaľky navlas ako my.
„Stojte! " zreval som na nich 2x. Zastavili a to je ďalší znak toho, že ide o našich. Žltookí predsa na slová nereagujú, sú v tomto totálne vygumovaní.
Chlapík celkom vpredu mi vysvetlil, vraj nemám ísť ďalej. Stade odkiaľ utekajú, tam je čisto vojnová zóna. Armáda (tanky, Hummie, samopaly, guľomety, granáty...), civilisti, žltookí. Skrátka smrť na počkanie.
Rozmýšľam teraz nad tým, ani neviem, aké mali mená. Komické. Vypadlo mi to z hlavy, aj keď sa mi predstavili. Pravda, bolo mi to jedno. Od tej sekundy, čo som začal dnes bojovať o holý život, ostatní ma vôbec nezaujímajú!
Ten chlap vpredu ich asi viedol, vypadalo to tak. Mal v rukách samopal, riadnu mašinu. M4. Poznám ju z hier, ale takto zblízka. To sa nedá opísať. Splašil ju od jedného z mŕtvych vojakov, keď utekali ako zajace z tej zóny šialenstva, tam pred nami. Podľa jeho slov sa potrebujú dostať von z mesta. Ťažko povedať, vtedy mi to nepripadalo ako fajn nápad. I keď, pridali sme sa s Oliverom ku nim. Nakoniec kam ísť? Dostať sa do bytu je nemožné.
Nepamätám sa už vážne prečo. Asi som len chcel byť opäť so svojimi. Navyše tá zbraň M4. Pripadalo mi to bezpečnejšie, než mať po ruke len moju trápnu baseballku.
Spomínam si, tá dvojica za ním bol určite párik. Držali sa za ruky. A hlavne, tá ženská bola skoro celá od krvi.
Celá ulica pred nami bola ako mŕtva. To neznesiteľné ticho. Desilo ma to ticho jak pred búrkou.
Asi za 50 metrov sme zabočili do novej uličky, dalo sa tade dostať najkratšou možnou cestou preč z Detroitu. Všetko po starom, ani pohyb, teda zatiaľ. Sem tam prevrátený kôš, rozbitý výklad.
Za +/- pol hodinu sa pred nami zjavila náhle skupina žltookých. Nemám potuchy koľko ich bolo, lebo ten maniak s M4 predo mnou to začal do nich pumpovať.
Kosil ich, autá okolo, výklady, koše, akoby to tam chcel zrovnať so zemou. Hluk, strašný rachot.
Až mu došli náboje, zdalo sa byť po nich. Dostal ich.
„Máme ich, " to bola snáď hláška dňa malého Oliho. Mal veruže pravdu, boli KO systém do jedného.
Škoda len, že tá blbá streľba privolala ku nám novú skupinku, tentokrát 4 žltookí. Najhoršie, tie svine na nás zaútočili zozadu a tak bez varovania odpísali okamžite tú dvojku zamilovaných, ktorá bola s nami. To už som ich registroval. Pálka do ruky a_
Poprvýkrát som medzi nimi začal rozpoznávať mužov a ženy. Prečo? Pretože na mňa zaútočila ženská, mala asi 160 cm a tú som odrovnal do minúty. Naviac, bola pri tele, čiže bola spomalená, neobratná.
„Sme riadne v prdeli, " to bola prvá vec, čo ma napadla pri pohľade na zvyšok nepriateľov.
Teda dvaja naši zozadu mínus a ten s M4 práve dopadáva aj s trojkou zvyšných útočníkov na zem. Schytal to riadne do krku. Oliver sa už na začiatku bojov skryl za jedno z povedľa odparkovaných áut, takže sa vyhol priamemu súboju. Múdre chlapča, s veľkým šťastím.
Obzrel som sa za nim, bežal ku nemu, zdrapil ho za ruku a utekal opäť preč.
„Rýchlo vbehnúť do nejakej bočnej uličky a tam sa skryť, " znejú mi v hlave takéto "hrdinské" slová. Jednu takú som aj našiel, ibaže bola slepá! Museli sme sa vrátiť a moje obavy sa naplnili, pretože pri návrate do starej uličky si nás všimol ten zvyšok žltookých. Vstali od mŕtvych tiel svojich obetí a začali za nami bežať. Vedel som, že je zle. Začala sa naháňačka, v ktorej sme boli jednoducho pomalší.
Oliver by mi nikdy nestačil, preto som ho musel doslova ťahať za sebou. Zdržiaval ma, ale nedokázal som ho tam nechať na ulici. Bol už ako môj brat!
„Ak nás dostanú, tak nech oboch, " povedal som mu, aby mal istotu, že ho neodkopnem jak malé šteňa.
Výhoda, nádhera, krása! Vbehli sme totiž na ulicu, z ktorej som už začínal spoznávať okolie. Za okamih som vedel presne, kde som. V jednom z barákov bývala predsa moja bývala Katie, keď som tu makal v autoservise. A trklo mi zaraz v hlave, kam ideme ďalej.
Pri našom behu som si pritom prestal všímať tie kopy mŕtvol, povaľujúcich sa naokolo. Vpredu, vzadu, vedľa nás, na každom rohu. Desiatky našich i žltookých. Deti, ženy, muži i zvieratá. Nech sa tu dialo čokoľvek, musel to byť ďalší krvavý masaker.
Utekali sme neustále v prenasledovaní. Slabých dvadsať metrov od cieľa a náš náskok je čoraz menší.
Iróniou je fakt, že tá trojica, čo nás sledovala, boli v skutočnosti dvaja chlapi a jedna žena. Komické, keď si človek zoberie do úvahy tú trojku, s ktorou sme putovali von z mesta. To samé.
„5 blbých metrov, musíme to stihnúť. Musíme! " revem do priestoru naokolo. Stevieho autoservis bol na dosah. Stevie bol ináč môj bývalý šéf. Makal som u neho 2 roky. Rozoberal som a opravoval všetko možné. Legálne aj nelegálne.
Vstupná, mohutná oceľová roleta bola zamknutá, avšak staré zvyky sa nemenia tak ľahko, čiže rezervný kľúč bol tam, kde vždy. V jednej starej, snáď storočnej, povedľa sa váľajúcej pneumatike.
Doteraz ma mrazí na chrbte, keď si spomeniem na tú padajúcu roletu ku zemi. Mám dosť, len čo si spomeniem na ten moment, jak sa snažím zatvoriť ju za nami zvnútra.
Vbehnem dnu, otáčam sa, zaťahujem roletu a bum. Zrazu mám pred ksichtom žltookého, ani nie dva slabé metre!
Šťastná náhoda a krásny pohľad na padajúcu roletu, priamo na jeho ruku. Snažil sa dostať dnu, takže ju tam šupol a sám som počul, ako mu v nej prasklo.
Roleta sa ešte 2X zo zotrvačnosti potom odrazila od jeho dolámanej ruky. Cvak a je to. Konečne sedela na podlahe tak, aby som tam mohol nahodiť zámok a zacvaknúť ho.
Mrzí ma, že ten grázel ju stihol vytiahnuť, mal som chuť mu ju odrezať. Zdá sa mi však, aj žltookí majú občas šťastie.
Na 100% bolo isté, vo vnútri nám nič nehrozí. Jediné okno, jediný možný vstup dnu je cez pomaly nezničiteľnú roletu, alebo robustnú mrežu na okne.
Pobehal som pre istotu po celej garáži a nikde nikto, je totálne prázdna. Bez života.
19:35
Dopísal som to konečne. Chrumem arašidy, fajčím a pijem pivo. Toho piva tu teda Stevie nechal minimálne pre menšiu párty.
Ozaj, okrem 3 nepojazdných áut, niečo málo benzínu, kopec náradia, porno časákov a neviem, čoho ešte, som tu splašil hlavne rádio. Aj keď bez signálu. Asi nik nevysiela, čo ma ani neprekvapuje. Snažil som sa ale naladiť aspoň tú núdzovú stanicu, ktorú spomínal vojak z nemocnice. Zatiaľ však nula bodov.
Pri pohľade na chabú, predpotopnú Vianočnú výzdobu vo vnútri Stevieho servisu, sa mi nechce veriť, že je dnes štedrý deň. Pomaly už večer. Oliverovi som sľúbil, ak sa dožijeme o rok Vianoc, pôjdeme spolu ku nám na chatu a dostane kopec darčekov.
Ale nie_
Sakra ja debil! ! Naša rodinná chata. Čo som už načisto vygumovaný? Na čo som to myslel celú dobu, tam sa musím dostať. Je mimo mesta a celá z kameňa. Okenice, plus zvnútra ju zabarikádovať a je to.
Nedá mi to, stále nad tým rozmýšľam. Musím si to ešte raz dobre premyslieť.
21:21
Oliver ešte nespí, to nie. Baví sa s rádiom už celú hodinu. Snaží sa naladiť núdzovú stanicu, aj keď bez výsledku. Je zvedavý rovnako ako ja, čo sa deje vo svete nového.
Bez netu, rádia či TV sa cítim jak ryba na suchu. Hluchý a slepý. Doba kamenná.
Tiež by ma zaujímalo, sú niekde v okolí ďalší, čo prežili? Mám pritom na mysli nejakých, vo svojich domovoch zabarikádovaných, živých a zdravých ľudí. Ako my dvaja s Olim.
22:40
Už ma začína točiť. Sila ten Budweiser.
2 deň od útoku a prestávam mať pojem o čase a realite. Ten chľast mi nerobí dobre.
8 pivo? Myslím na kraviny. Čakáme tu na pomoc. Pomoc nikde. Nik nás nejde zachrániť, zlý sen sa ešte nekončí. Žiaden debilný zázrak sa nekoná.
Sedím na špinavom gauči, v rohu garáže a hrejem si prdel pri elektrickom ohrievači.
Neviem hodinu a som spitý, čiže od lenivosti sa mi nechce zdvíhať pred oči/
Na čase nezáleží, aj tak tu všetci skapeme_____
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár