Nadpis

Musel som sa vždy dobrovoľne zblázniť aby som svoje telo navnadil na túto náladu. Začiatky boli neprijateľne komplikované ale naučil som svoje psychopatické „ja“ počúvať na slovo... Samota ma naučila dať pocitom smer a vytvárať malé farebné tornáda, ktoré sa mi nenápadne vkrádali do myšlienok a dávali im nový smer. Zrazu som nemal potrebu ubližovať zvieratkám, nemal som potrebu nikoho zabiť ani polemizovať o tom, že pojem "normálny" je nemožné definovať.

Buchol som teda dverami od bytu, hodil tašku na zem vedľa rozhádzaných tenisiek, odhodil svoju koženú bundu, ktorá mi pridávala nezmyselný rešpekt a zamieril som do izby. Miloval som cestovanie prehnane krátkou chodbou, ktorú v byte mám. Zmeniť ponožky na korčule nebolo nikdy tak jednoduché ako pri mojich podlahách a tak som zapojil svoju fantáziu hneď ako mi to myseľ dovolila.

Izba zapáchala spoteným oblečením a spáleným tabakom z dýmky. Presúvať sa hromadami neporiadku bolo tak únavné... ale nikdy som nemal potrebu s tým niečo spraviť. Videl som v tom čaro, ktoré bolo síce nechutné ale bolo tam pre mňa. Na stole ma čakala plechovka nedopitého energeťáku, okolo nej sa povaľovali krabičky s načatým tabakom, tabletky na bolesť hlavy, niečo čo vyzeralo ako ponožka a pár zdrapov papiera, kde som si poznačoval husté hlášky. Jeden z nich, útržok z letáku Kaufland, ma nečakane zaujal. Stálo na ňom „Pojeb sa ty čurák“, čo bola veta, ktorou som od základnej školy testoval funkčnosť pera. Vedel som, že si tento zdrap zaslúži miesto v análoch môjho života. Zložil som ho na polovicu, potom znova na menšiu polovicu, následne ho pokrčil a elegantne zahodil do priestoru, kde som tajne dúfal, že sa nejak stratí.

Bol to fajn večer, cítil som sa slobodne, schopný dosiahnuť čo ma len napadne. Srdce chcelo explodovať po podaní pravidelnej dávky taurínu a rumu a môj mozog myslel striedavo na slobodu, hudbu, sex a hamburger. Miloval som svoju primitívnu jednoduchosť a potrebu srať na každého okolo seba.

Dopil som obsah plechovky a rovnako, ako odkaz pred tým, som ju odhodil do priestoru. Odkopal som si nohami dostatočne veľký priestor na to aby som dal priestor svojej fantázii spraviť niečo neuveriteľne primitívne, čo bude mať zmysel len pre mňa. Pridal som hlasitosť na pesničke, ktorá mi cez slúchadlá chcela ovládnuť mozog alebo ho prinajmenšom rozmetať na úplné sračky a predstavoval som si ako predomnou stojí v krátkych šatách a nenútene sa nakláňa v bokoch. Videl som jej rozpustené vlasy, ktorými mi zámerne pohadzuje pred tvárou, lebo chcela, nech sa zbláznim. Pokyvoval som hlavou a hýbal sa do rytmu pesničky. Predstavil som si ako je ku mne otočená chrbtom, pritisknutá tak blízko ako nám to zvrátený rozum dovoľuje, ako ju držím okolo pásu a je nám jedno čo sa to s nami sakra deje. Len minúta tohto pocitu a budem OK, zbláznim sa len na krátky okamih aby som zajtra zas mohol fungovať a vymyslieť niečo horšie než je toto... Vôňa vlasov, teplo tela, jemnosť látky šiat, ktoré mala na sebe...

Nikdy nebolo nič náročné. Akoby mohlo, keď máte dar reči, prirodzený talent vyvolávať problémy a neprirodzený talent ich riešiť? Bavilo ma sledovať závisť okolia voči mojej maličkosti. Bavilo ma tváriť sa minimalisticky aj keď mi patril svet. Bavilo ma vylievať rum keď som sa snažil doplniť si pohár.

Ležal som v kope smradľavého oblečenia, pesnička pomaly dohrávala a ja som si vymýšľal ďalšie námety ako zo seba spraviť niečo viac. Tá sladká chuť bola na všetkom to najlepšie...

Zdieľaj článok na facebooku
44 odoberateľov

Komenty k článku