Nedá sa to. Nedá sa vyhovieť všetkým, ktorý o to stoja. Prečo by som to vlastne mala robiť? Pretože prezentovať sa akýmsi spôsobom je zlé? Každý spôsob je zlý. Pre určitú skupinu ľudí. Pre určitý okruh.
Prečo je správne ťahať za jedno lano s väčšinou a prečo nemôže mať každý kúsok vlastného lana, za ktoré bude ťahať?
Dávno som si zvykla, že ľudia súdia nepoznané. Neobviňujem ich už za to. Pretože je to normálna ľudská vlastnosť a majú na to plné právo. Súdia podľa vzhľadu, prízvuku, fotiek, rasy či regiónu alebo kadejakých iných pičovín.
A prestala som sa snažiť, nejde to. Nebudem dokonalým obrazom doby. Je to nemožné. Neviem byť iná ako som a nechcem to meniť.
Nechcem už púšťať staré obohraté platne s naučenými pózami a frázami. Aj tak to nie je na nič.
A niekedy mi tie obohraté platne pripomínajú práve ľudí naokolo. Stále niečo hovoria... stále a dookola.
A absolútne serú na názory a pocity. Lebo toto je život a nemôžeš čakať na poklonu.
Musíš byť tvarná, lízať zadky a mať široké plecia ak niečo vôbec chceš. Pomaly na to prichádzam a je to čím ďalej, tým viac jasnejšie. Neexistujú rozprávky a šťastné konce. Neexistuje šťastie ako na tých vašich krásne farebných fotografiách a nápisoch na tričkách. Snílci.
Existuješ len ty - malý človek a veľký svet v ktorom sa buď stratíš alebo budeš bojovať. Za šťastie, za lásku, za peniaze, za seba...
A láska? Je jedna a ukazuje sa inak. Každým rokom a každou udalosťou čo sa stane. Tvaruje sa do určitej podoby, ktorú občas nechápem. Nie je tak jednoduchá, akoby sa mohlo zdať. Láska neubližuje.
Ubližuje si človek sám, ktorý nevie, nechápe čo je láska. Človek, ktorý si myslí, že láska je vrchol slastného neba. Samozrejme, že je krásna. Samozrejme, že nám dáva veľa. Pocitov, emócií, chvíľ...
No ozajstná láska dáva a berie. Láska je kompromis a odložená pýcha.
Žiadne že miláčik sem - miláčik tam.... to nech si nechajú štrnástky. Vážny vzťah je o inom. O spoločnej budúcnosti, o dôvere, o dôležitých rozhodnutiach, o schopnosti obetovať a áno, aj o láske.
O láske ktorá je sviňa a vie občas poriadne zabolieť...
no aj tak.. milujem. Milujem tak ako som milovala aj na začiatku. Nič sa nezmenilo. Milujem, verím, som šťastná, plačem, hnevám sa. Všetko. Neľutujem.
A stále dookola počúvam aká mám byť. Ako sa mám správať. Ako mám vyzerať. Čo nemám a čo sa nepatrí.
Seriem na to, čo sa nepatrí. Seriem na to, či sa im páčim nalíčená alebo nenalíčena. Seriem na priblblé názory obmedzencov a zakomplexovancov.
Chcem si žiť svoj vlastný život. Chcem platiť za svoje vlastné chyby a chcem sa milovať a nenávidieť.
Hlavne chcem žiť. Sama za seba, pre seba a pre teba...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár