No áno, bola to škôlka.
Všetko tam bolo akési cudzie. Nepáčilo sa mi to. Už keď som vstúpila do dlhej úzkej chodby a ucítila ten "hromadný" zápach.
Všetko mi tam bolo hnusné. Tie otrasné úzke skrinky v radoch s debilnými obrázkami. Bijúce sa dievčatá. Odporné malé kovové postieľky z ktorých mi vytŕčali nohy. Nechcela som tam spať. Bolo to pre mňa utrpenie. Teda vlastne....ja som tam vôbec nechcela byť. Jediné dobré, čo si zo škôlky pamätám bola desiata. Tú som milovala.
Ale len čo je pravda, v škôlke som strávila fakt minimum času. Prvý krát som prišla až do predškolskej a môj odpor k tej budove zapríčinil, že som tam zostávala iba do dvanástej. Aj to som raz utiekla....
Myslím, že na to malé, neustále kričiace a zlé dieťa nikdy nezabudli.
Potom prišla škola a to už bolo iné. Celkom som sa tešila, lebo som mala ružovú aktovku s potlačou barbie.
Škola ma bavila. Teda.. čo sa týka stále prvého ročníka.
Ale vlastne, celá základka ma bavila. Aj keď vyššie som už lajdáčila a známky boli také aké boli. Nikdy nie úplne hrozné. Iba som mohla mať aj lepšie.
A práve základka je obdobie, na ktoré strašne rada spomínam. Bolo mi tam úplne úžasne. Myslím ale, že to bolo aj tou školou, ktorá bola v SNV známa ako najväčší holubník. Keď sa povedalo "Hokejová-mier" hneď každý vedel o čo ide....
Je pravda, že sme si robili čo sme chceli. Bolo len málo učiteľov, ktorým nejako extrémne záležalo na poriadku a správaní a tak. Ostatní to väčšinou iba "odučili". Na čele s riaditeľkou, ktorej bolo všetko úplne, ale úplne jedno.
Kolektív sme boli výborný, aj keď samozrejme občas boli nejaké škriepky, bitky a tak.
Ale vyviedli sme toho toľko, že to snáď ani nie je možné....
Mali sme najväčšiu triedu na škole a každý mesiac prišiel nejaký nový "trend" a tú kokotinu sme potom stále robili. Veď to poznáte.
A mali sme aj nové lavice, ktoré sme si ako trieda dali robiť. Celé drevené z čerešni.
A chytil nás "Trend" písať a kresliť si po nich centračkami. Pretože to odlakovačom išlo krásne dole.
34 ľudí malo na lavici iný typ "umenia". Keď ste otvorili dvere, vyzeralo to ako Galéria. Nikoho to netrápilo. Našej triednej sme pokreslili katedru a ani sa to nesnažila dať dole. Bola to najlepšia učiteľka na svete.
A na našich laviciach bolo všetko možné od pavučín, kvietkov, srdiečok, áut a názvov rapových skupín až po tú našu, na ktorej sme v strede mali nakreslenú pavučinu a okolo nej texty od Evanescence. Veľmi dobre si ju pamätám. Angličtinárka nás vždy chválila, že my ako jediné máme na lavici všetko po anglicky (tam sa mimochodom moja láska k angličtine začala).
No a keď sme to počarbali, nejako sme to museli dať aj dole, keď sa nám niečo nepáčilo. A tu prišiel na rad zasa nový trend s názvom Technický benzín.
Začalo to tak, že sme kúsok kvapli na lavicu a podpálili. Žiadna stopa po tom neostala a zahasiť sa to dalo ťahom ruky.
Tak sme si všetci pekne krásne technickým benzínom písali mená alebo iné hovadiny na lavicu a podpaľovali sme. Vznikli z toho krásne mená z ohňa.
A táto podpaľačská zábavka nás neprešla ani potom, no vymysleli sme zas niečo iné. V skrinke sme mali starý hrniec a vedľa posledného radu lavíc veľmi veľa voľného miesta, kde bolo kreslo, koberček a tak.
Tak sme si tam do stredu ten hrniec pekne postavlil, podpálili a chalani cez neho skákali. Viete, akože Jánošíkovia...
Ale aj to nás rýchlo prešlo a bolo treba vymyslieť niečo nové...
Bolo veľmi veľa vecí. Veľmi veľa šialených nápadov. Veľmi veľa útekov cez veľkú prestávku, kupovať kusovky do najbližšej novinovej búdky, kde teta s radosťou každému predala a potom fajčiť za činžiakmi.
Spravili sme toho veľa až po čerešničku na torte, ktorú sme spravili s kamoškou pri zbere papiera.
Ako vždy nám pristavili veľký zelený príves a tam bolo už strašne veľa papiera. Tak sme sa tam s kamoškou vyštverali a robili si tunely. No a ako sme tak boli zahrabané pod papierom počuli sme zvuky.
To nás pán šofér zakryl s veľkou plachtou a v tom sme počuli naštartovanie motora.
No a tak nás tento pán šofér viezol v prívese s papierom. Ako inak šťrnásťročné baby, mali sme z toho neskutočnú srandu.
Na skládke sme potom jednoducho vyskočili a šli späť.
A takýchto vecí bolo úplne požehnane. A teraz som mala memory chvíľku. Blažene sa usmievam a čo by som dala za to, aby sa to dalo vrátiť....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
.... neboli ste sami, čo robili také voloviny... tiež rada spomínam na základku a je škoda, že sa to nedá vrátiť späť... aspoň na jeden deň ...