Keď sa nad tým teraz zamýšľam, boli to práve chlapi, ktorí boli akýmsi spúšťačom významných vecí v mojom živote.
Začala som sa nimi zaoberať príliš skoro, no pravdou je aj, že som dospievala rýchlejšie.
Myslím, že môj otec bol ten, ktorý ovplyvnil celé moje vnímanie muža. Ako inak. V konečnom dôsledku, takmer vždy je to otec, ktorý je pre dcéru akýmsi vzorom mužnosti.
No ten môj... Nie, nikdy ma nebil, nikdy ma netýral, nič. A práve toto. Práve to že NIČ. Nemáme žiaden vzťah. Nevieme sa rozprávať o ničom okrem hudby ku ktorej ma vlastne priviedol. Talent je jedna z mála vecí, za ktorú som mu vo svojej podstate vďačná.
A on mi možno sčasti vytvoril "obraz" muža ako takého. No ďalej som pokračovala sama...
No a potom som mala dvanásť, keď som si myslela ako veľmi som sa zaľúbila. Bol odo mňa šesť rokov starší a bol to kokot. Samozrejme môj dvanásťročný (aj keď mierne vyspelejší) rozum to nevidel.
Naivita robí svoje. Dnes sa nad tým neskutočne škerím, keď čítam svoj denník, ktorý si píšem od dvanástich. Zaznamenáva každého jedného muža čo sa nejakým spôsobom ocitol v mojom živote. A je ich tam dosť...
Ale vráťme sa k mojej prvej láske. Viem, že sa volal Lukáš a že mal brutálne veľký nos. A že bol dosť malý. A že bozkával ako malý diabol. Aspoň teda vtedy, keď som pred tým nikoho iného nebozkávala.
A robila som vtedy katastrofálne hlúposti. Bola som odporné nezvládnuteľné dieťa.
A ako rýchlo prišiel, tak aj odišiel.
A o pár týždňov Martin s ktorým som po večeroch sedávala v preplnenej embéčke s mojou kamarátkou a chalanmi, ktorí mali v tých hlavách skutočne málo.
Bol to samozrejme ďalší chrapúň, čo sa chcel zahrať s malým dievčatkom, ktoré na svoj vek vyzeralo skutočne príliš dobre.
No tak sme sa teda popusinkovali a šli sme kade ľahšie.
František, jeho kamarát, ktorý ma chcel pretiahnuť, je iba vsuvkou do tohto článku.
Ďalej bolo pár takých víkendoviek. A potom Braníík.
Myslím, že to bola prvá láska, ktorá sa približovala k tej skutočnej. No iba z mojej strany. Mala som len štrnásť. Bola som prvý krát tak skutočne dievčensky zaľúbená. Príliš.
Ale zasa som len doplatila na svoj zovňajšok. Myslím, že ma mal rád ale chcel si iba užiť. Bol trochu starší ale aj tak, takí si samozrejme chcú ešte užívať.
No bol to skvelý pocit pre štrnásťročné dievča vedieť, že ju balí asi najkrajší chalan z celej školy.
Trvalo to asi rok. Tie naše pivničné, garážové, bytové stretávky. Vína, fajky, cigarety, neskoré príchody.
Keď povedal, že ma už nechce vidieť... prvý krát to skutočne zabolelo.
Medzitým som randila s jeho najlepším kamarátom.
A potom sa dostavil prvý Tomáš. Neviem prečo, ale zbláznil sa zo mňa. Neprejavovala som však o neho príliš veľký záujem. Vyzeral síce OK a bol do mňa zaľúbený až po uši. Lenže nemal to, čo som od chlapa potrebovala. Bol to truľo. Nevedel si povedať vlastný názor. Nevedel zdvihnúť hlas, keď sa mu niečo nepáčilo. Blbeček.
Ale bola som s ním. Ani sama neviem prečo. Asi som nechcela byť sama.
Popri tom som ho pár krát podviedla práve s Branííkom. Nie som na to síce veľmi hrdá, ale nakoniec sa z neho vykľula parádna sviňa, ktorá ma chcela mlátiť, mala som od neho modriny po rukách a všade ma sledoval. Hovorím, zbláznil sa zo mňa. A to som mu už pritom sama povedala, že s ním nechcem nič mať.
Nakoniec som ho podvádzala s Tomášom, ktorý prišiel potom. Ale to som sa už nesnažila ani skrývať. Ja som s ním už nebola. Iba on si to myslel...
Druhý Tomáš bol iná kapitola v mojom živote. S čistým svedomím môžem povedať, že jeho som ako prvého ľúbila naozaj. Spájalo nás veľa a oddeľovalo ešte viac.
Spoznala som ho, keď som k nim prišla spievať do kapely. Bol to vzťah "k pohledání".
Nikdy som toľko neplakala ako za ten rok. Prežili sme spolu veľmi veľa pekných vecí ale na druhej strane lietali fľaše, facky, búchanie dvier bolo na dennom poriadku. Vyhrážky, krik, slzy.
Na koncertoch to vrelo. Kričala som mu do ksichtu. A ľudia nechápali. Bolo mi to jedno.
Len raz, jedného dňa, ma nechal sedieť na tráve samu a nechal ma plakať a jednoducho si odišiel.
A toto bolo veľmi ťažké rozchodiť. Medzitým som mala ešte románik s kamarátom z druhej kapely.
Bol to asi najkratší a pritom najintenzívnejší a najšialenejší vzťah, z tých, ktoré som mala. Ľubo bol šialenec. Nebol zlý, mal veľmi dobré srdce, ľúbil ma a nikdy by mi nevedel ublížiť. Doteraz ma mrzí, že ja som ublížila jemu. Ibaže to nemalo zmysel. Stále pil, hulil a jediné čo nás spájalo bola šou, hudba.
Tie bláznivé koncerty a prehulené noci. A jeho láska. Moja nie.
Veľmi som plakala, keď som mu to povedala. Povedal mi "Majka, vieš že by som ťa nikdy neopustil, je to tvoje rozhodnutie, nebuď smutná." Dorazilo ma to.
A potom prišiel ten najväčší zlom. Láska. Láska s veľmým L.
To zrejme viete, koho tým myslím. Pre toto môžem povedať, že mám Birdz-u za čo ďakovať.
Od začiatku to bolo iné ako hocikedy predtým.
A keď sme sa konečne stretli, vedela som že už nepotrebujem viac. Nikoho. Iba jeho.
Nakoniec. Veľa blogov som už napísala. O ňom. O nás.
Tu už stačí iba toľko, že ho MILUJEM. A viem, že sme sa našli a že budeme spolu. Pretože to obaja veľmi chceme. Viem, že on je TEN ideál, ktorý som si od malička tvorila a viem, že ho nikdy nechcem stratiť.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
darkkizz
19. 12.decembra 2010 18:08
@goth111 to si nejak rýchlo stihol prečítať
2
som stratila reč trochu.. .a dokonca jedného chlapa máme podobného dokonca v tom istom veku a tak isto sa volal..Braník.. až na to že ja som ho tak v živote nevolala.
4
ja mám s tebou až priveľmi podobného Lukáša...aj vekovo, aj vekovým rozdielom, aj prvou láskou!
Napíš svoj komentár