Čo sa odo mňa očakáva?
Je toho málo a je to jednoduché. A možno je toho veľa a je to dosť zložité. Záleží, z akého uhla pohľadu sa na to budeme dívať. Je to celý tento podrbaný proces a systém a ja sa cítim ako by bolo hriechom, aby som bola sama sebou. Aby som mala akýkoľvek názor odlišný od toho na druhej strane.
Vždy sa radšej snažím potláčať. Všetko. Emócie, stres, tvrdé slová. Pretože to všetko vedie k hádkam. Na ktoré nemám chuť.
Ale už sa mi nechce. Nechce sa mi smiať s rozorvatým vnútrom. Chcem si zachrániť zdravý rozum a vlastné srdce, či skôr zničený kráter. Pretože každý niečo čaká. Akési rysy mojej povahy, honiace jeho ego. Každý potrebuje inú Marianu na určitú situáciu. Ale ja som len jedna. A bohužiaľ neviem hrať na niekoľko strán.

A nebaví ma skrývať svoj nesúhlas. Nebaví ma hovoriť, že je všetko v poriadku, keď nie je. Nebaví ma smiať sa do tváre, ktorej by som najradšej uštedrila famózny pľuvanec.

Haló!! Kde som ja? Kde je moje vnútro? Kde je môj názor? A koho vlastne vôbec zaujíma?
Mám sa iba usmievať a prikivovať? Všetko tolerovať? Mám prehltnúť to, čo ma trápi? Prečo???
Prečo je môj názor a môj pohľad neakceptovateľní? Nebaví ma to.
Nie som hračka. Nebudete si ma formovať podľa svojej potreby. A ak ma niekto nemieni rešpektovať, tak potom ani ja nemienim rešpektovať ich.

Nemienim brať na vedomie ich pocity, ak oni nemienia brať na vedomie tie moje. Kašlem na to.
Ale toto všetko formuje človeka. Lebo naivita je zlá. Keď čakáš život ružový ako malinový jogurt.
A čo môžeš potom čakať? Veľa nie. Pár faciek a vráť sa tam, odkiaľ si prišiel.
A dávno mi je známe, že som pesimistická. Všetko akosi príliš emocionálne prežívam. Veľa plačem a zvykla som si na to. Občas sú spomienky na plač, tie najkrajšie. Pretože prinášajú cit. Lebo viem, že keď som plakala, musela som čosi cítiť.
Horšie je, keď už plakať nevládzem. Keď ma tá odporná bolesť raní zvnútra a potom cítim neuveriteľný tlak na hrudníku, A nechce sa mi nič. Vstať, zažnúť svetlo, dýchať, žiť.
A najhoršie je, keď pominie aj to. A zostane iba... prázdno. Nič. Žiaden zmysel. Všetko čo zostane, je snáď len prázdny pohľad.

A môžem sa len smiať sama nad sebou a nad všetkým, na čo som sa snažila hrať. Pozerám sa na seba do zrkadla a vidím niečo výnimočné. Niečo pre mňa tak krásne, ako diamant. Niečo, čo najviac na svete milujem. A je to samoľúbe. Nehanbím sa. Pretože viem, že jediný človek, ktorý ťa nikdy nesklame a nezradí si je človek sám sebe.
No hrala som sa na odvážnu. Tvrdú, bezcitnú a nekompromisnú. Nie som. Som citlivá. Prežívam to. Milujem. Túžim. Bojím sa. Idem si za svojím. Je to akoby sme boli dve. Jedna ma ničí a tá druhá ma ťahá hore. A milujem obe.

Nenávidím potom už len ľudí, okolo mňa. Pretože mám choré podozrenie, že sa mi všetci snažia ublížiť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár