Predstavenie so záhadným režisérom a hercom, ktorý žije dojmom, že má všetko v rukách

Posadnutosť vlastným snom, niekedy zatieni zrak natoľko, že nevidíme následky....

Premýšľam nad tým, kým vyfukujem dym z "ľahkej" Marlborky.
Lebo ma pár krát zabolelo, keď mi povedal, že som precitlivelá. A je to irónia a paródia, pretože časom zisťujem, že je to tak.
Balím svoju španielku do veľkej kartónovej krabice a starostlivo ju obklopujem množstvom novín a papierov, aby sa pri prevoze nerozbila. Nikdy som na nej nehrala. Myslela som, že sa mu budem podobať, ale nešlo to. Boli sme rozdielny. Nikdy som sa na tej gitare nenaučila hrať. Nikdy nie poriadne. A bola príliš krásna na to, aby ležala zaprášená niekde na skrini. V mojej izbe stál klavír a to bola láska.
Tak teda, prečo by nemala mať právo nájsť majiteľa, ktorý rozozvučí jej lipové telo? Teraz ho už má,
alebo skôr bude mať.
A ja plačem a hovorím. Hovorím, že jej bude lepšie. Hovorím, že jej krásne telo bude konečne znieť desiatkami akordov a melódiou krásnych tónov. A je to iba kus dreva. Je to iba gitara, ale s ňou odchádzajú spomienky a dnes si uvedomujem, že bolia...

V zrkadle skúmam svoj odraz. Konečne vidím, kto a čo vlastne som. A ja viem, že to ešte nie je koniec. Objaví sa niekto, kto to možno bude túžiť skúsiť.
Pretože ja som šla za snom, za láskou. Vysnívala som si obraz muža. Vycibrenou maliarskou technikou som si ho kreslila niekde na plátne svojej mysle.
Práve sedím a pohŕdavo sa na seba usmievam.
Obklopuje ma všetko, čo som kedy chcela. Toľko krát som sa bila a toľko krát som vyhrala. A bola to skutočne výhra?

Viete, žena nepotrebuje príliš veľa krásy, aby opantala muža. Musí ho vedieť presvedčiť o svojej kráse.
Vyžívala som sa v tom. Ako upír, ktorý sa vám prisaje na tepnu. Cítila som sa tak.
Pomaly som vysávala posledné štipky jeho zdravého rozumu. Páčilo sa mi to. Vždy.
Bolo ich mnoho. Lebo muži patrili do môjho života. Ako morfium, keď som sa cítila zle.
Boli rôzni. Vášniví, múdri, krásni... ale všetci boli zbláznení. Mnou.
No on. Ten.....
Viem, raz sa karta musela obrátiť.

Vtrhol tu drzo. Bez opýtania. Neupozornil ma na nič. Zobral si ma. Ako hračku. Pretože som ho pobláznila vymyslenou krásou. Bažil po mne ako hladné zviera.
A mne v žilách vrela ľadová krv. Cítila som to z minúty na minútu. Ako prúdi mojim telom.
Bol to On! Muž z plátna mojej mysle. Celok všetkého, po čom som túžila. Ale mal vlastnú hlavu a vlastný názor. Mal guráž, akú nemal nik iný. Nebol mojou hračkou. On nie.
Nebol to ten, ktorý si lízal moju priazeň. Skúšala som ho. Vedel čo robí. A vedel to presne.
A zrazu som bola ja tá, ktorá stojí na druhej strane rieky a túži. Lebo on ma miloval inak. Nemala som nad ním moc. On ju mal nado mnou.
A predsa som mu mútila hlavu ako extáza. Zakaždým. And nothing else matter, lebo keď na mňa jeho jantárové oči prvý krát pozreli, všetko bolo jasné.

A že bez neho nemôžem žiť? Myslí, že ho nedokážem spútať, no stačí jediné moje slovo. A ja sa nikdy nevymaním z role herečky. Lebo všetko navôkol je scéna.
Predstavenie so záhadným režisérom. A hercom, ktorý žije dojmom, že všetko má v rukách. No režisér sa tajomne usmieva. Usmieva sa úsmevom na mojej tvári.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu