Bla bla bla

Chcel som zmeniť náš svet, vetami ktoré som nestihol ukončiť, slovami ktoré prestali dávať zmysel v momente keď si odvrátila odomnna tvoju tvár.

Je to niečo čo nemôžeš mať

Niečo čo ťa nepotrebuje.

A bolí to... no nemáš to a stále hľadáš.. to klamstvo v tvojom srdci...

Bol som človekom ktorý hľadal pravdu vo svojích klamstvách ...a teraz sa snažím nájsť nádych pre môj život no pravdy niet...

Viem že tvoja prítomnost umlčala ticho, strach z niečoho čo nepozná každý...

Tvoj bozk bol to čo ukončilo moje pravdy a začal som žiť klamstvo (očividne)

Prečo mám chuť toľko krát kričať aby som umlčal to ticho ktoré chce aby som už neprehovoril?

Nech mlčí klamár...hlasy vravia buď ticho ak chces zachrániť svoj život !!!

No ja radšej padám,padám na dno svojich myšlienok... A klamem sám seba naďalej...

Očakávajúc dopad...no vždy môžem spadnúť nižšie. (Zem nemá dno)

Otázky na telo spovedaju moju dušu, myseľ sa zahráva so životom ktorý žijem...

Plávam alebo sa topim znovu...

Pýtam sa sám seba...

Koľko krát je potrebné padnúť na dno aby som pocítil zem pod nohami???

Zdieľaj článok na facebooku
1 odoberateľov
Darkpassenger

Rieka nás unáša, rieka nás utápa, lahúčko jak mačence, nevadí je úchvatná.

Komenty k článku