Som trochu v amoku, mám teplotu a pocit, že si čoskoro vykašlem pľúca, takže všetko, čo sa tu teraz chystám napísať je totálne prehnané, ale som v stave, keď mám plné právo správať sa ako totálna hysterická krava. Takže k veci.
Včera som oznámila rodičom, že budem mať na polroka dve dvojky. Nič príšerné. Som treťiačka na strednej a doteraz som mala čisté jednotky, čo je podľa mňa takmer heroický výkon. A viete, čo mi oni na to povedali? Že sú zo mňa sklamaní!!! Chápete to?!!! Dali mi polhodinovú prednášku o tom, aká som strašná lajdáčka, že sa flákam po vonku, chcem chodiť na diskotéky, že mi chodia po rozume len chlapci a neviem, čo všetko a na školu kašlem.(Fakt, že som stredoškoláčka a bola som až na jednej jedinej diskotéke ani nekomentujem.)
Tí dvaja sa jednoducho totálne zbláznili. Ale zlatý klinec programu bol, keď začali moju o rok a pol mladšiu sestru chváliť aká je šikovná, že su hrdí ako sa jej darí na novej škole a bla bla bla...Na tom by samozrejme nebolo nič zlé, keby ale mala lepšie známky ako ja. Avšak nemá. Takže nechápem o čo tým dvom bytostiam, čo si hovoria moji rodičia, vlastne išlo!
Kedy konečne pochopia, že nie som stroj, že aj ja mám chyby, že mám isté potreby, že občas mám jednoducho chuť urobiť nejakú hlúposť, ale predovšetkým, že toto je môj život a nie nejakej 40ročnej mníšky v kláštore! Dočerta, však mám 16 a chcem žiť! Je až také ťažké to pochopiť?!...
Vysvetlite mi prosím niekto, prečo sa snažia vyvolať vo mne pocit viny, keď mi je dobre? Prečo vo mne vidia nejakú strašnú hriešnicu, len preto, lebo sa nesprávam tak vzorne ako moja sestra a nekmitám 24 hodín okolo ich zadkou?!!!
Pochopte už konečne, že som 16-ročné dievča plné energie a entuziazmu a nie rozumná 30 ročná matka troch detí. Aj ja mám právo na to, žiť vlastný život, robiť chyby a správať sa hlúpo. Je to môj život, tak mi ho neberte, dajte mi trochu voľnosti a nechajte ma žiť!...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
poznáme... moji rodičia s mojimi známkami problém nemajú, ale vo svojom okolí som sa s tým už pár krát stretla... a vždy strašné slová o sklamaní, hlavne, že sa hovorilo o dieťati, čo sa pomerne dobre učilo, nechodilo domov nad ránom ožraté alebo zdrogované a doma nerobilo pubertálne scény.
a najlepšie bolo, keď jednej vyčítali známky s tým, že oni v jej veku mali známky lepšie a potom raz našla otcove staré vysvedčenie ukazujúce, že to nie je pravda.... inokedy zase nesmela niekam ísť, lebo vraj sa neučí. ale keď bola doma a neučila sa, to im až tak nevadilo. proste ju potrebovali mať pripútanú doma.
a najlepšie bolo, keď jednej vyčítali známky s tým, že oni v jej veku mali známky lepšie a potom raz našla otcove staré vysvedčenie ukazujúce, že to nie je pravda.... inokedy zase nesmela niekam ísť, lebo vraj sa neučí. ale keď bola doma a neučila sa, to im až tak nevadilo. proste ju potrebovali mať pripútanú doma.
3
Tiež sa také zažil. Ale už dávnejšie...
Využil som prechod zo základky na osemročný gympel ako výhovorku za to, že na vysvečku sa objavili už aj dvojky. A postupne trojky
S odstupom času sa už len smejem, že oni čakali že zo mňa vyrastie nejaký matematik. Tak just som aj z toho, čo mi šlo kedysi najlepšie doniesol exkluzívnu štvorku
Samozrejme kvôli rôznym okolnostiam nasledoval zákaz ísť na školu ďalej, ako do vedľajšieho mesta (Zvolena - som z B . Ale to by museli tie prihlášky podať za mňa, aby ten zákaz mal nejakú váhu. A keď som spravil oboje prijímačky (ktoré by som nemusel robiť, ak by som mal veľmi dobrý priemer z niektorých predmetov) na VŠ do Bratislavy, mal som z polovice vyhraté... Nebolo to ľahké, ale aj napriek tomu, že kedysi sa v oblasti môjho štúdia moji rodičia správali tak, ako tu ty opisuješ, teraz už zvládli aj fakt, že prenášam pár predmetov
Zhrnul by som to tak, že väčšinou rodičia cez ich predstavy o ich dieťati nevidia, aké to dieťa naozaj je. Z toho vyplýva to, že oni ti chcú dobre, ale môžu sa mýliť.
A svoj príbeh by som zakončil už len tým, že nakoniec som si sám vybral odbory, kde tá ich vysnívaná matika je dosť výrazná - 1. aplikovaná informatika, 2. geografia, geoinformatika a kartografia (nakoniec vyhralo to druhé). Ale to ešte nie je to najvtipnejšie, prebíja to ešte fakt, že keď sa moja mama dozvedela, aké je ťažké, to čo študujem, tak mi povedala, že sa mi ani nebude čudovať, ak to budem chcieť vzdať. Takže áno, zabudla na to, že vo mne kedysi videla matematického géniusa Aj rodičov môžeš ešte všeličomu priučiť
Využil som prechod zo základky na osemročný gympel ako výhovorku za to, že na vysvečku sa objavili už aj dvojky. A postupne trojky
S odstupom času sa už len smejem, že oni čakali že zo mňa vyrastie nejaký matematik. Tak just som aj z toho, čo mi šlo kedysi najlepšie doniesol exkluzívnu štvorku
Samozrejme kvôli rôznym okolnostiam nasledoval zákaz ísť na školu ďalej, ako do vedľajšieho mesta (Zvolena - som z B . Ale to by museli tie prihlášky podať za mňa, aby ten zákaz mal nejakú váhu. A keď som spravil oboje prijímačky (ktoré by som nemusel robiť, ak by som mal veľmi dobrý priemer z niektorých predmetov) na VŠ do Bratislavy, mal som z polovice vyhraté... Nebolo to ľahké, ale aj napriek tomu, že kedysi sa v oblasti môjho štúdia moji rodičia správali tak, ako tu ty opisuješ, teraz už zvládli aj fakt, že prenášam pár predmetov
Zhrnul by som to tak, že väčšinou rodičia cez ich predstavy o ich dieťati nevidia, aké to dieťa naozaj je. Z toho vyplýva to, že oni ti chcú dobre, ale môžu sa mýliť.
A svoj príbeh by som zakončil už len tým, že nakoniec som si sám vybral odbory, kde tá ich vysnívaná matika je dosť výrazná - 1. aplikovaná informatika, 2. geografia, geoinformatika a kartografia (nakoniec vyhralo to druhé). Ale to ešte nie je to najvtipnejšie, prebíja to ešte fakt, že keď sa moja mama dozvedela, aké je ťažké, to čo študujem, tak mi povedala, že sa mi ani nebude čudovať, ak to budem chcieť vzdať. Takže áno, zabudla na to, že vo mne kedysi videla matematického géniusa Aj rodičov môžeš ešte všeličomu priučiť
4
Tak vidím, že to nie je problém len u nás...
Ja som síce nemala samé jednotky (mávala som väčšinou jednotky-dvojky), ale ako sa začali občas objavovať trojky, rodičia už boli sklamaní. (nehovoriac o tom, ako vyvádzali, keď som sekla s výškou)
Do 18-tky som nikam nechodievala, nepijem, nefajčím, moje zábavné večery spočívajú v posedení v čajovni alebo noci strávenej pri hrách (DDR, Guitar Hero, stolný futbal a pod.) s priateľmi, nemusia sa obávať príliš skorého príchodu vnúčat, jedna z najväčších šialeností čo som kedy urobila bol výlet do Viedne v kostýmoch a skákanie DDR-ka vo vlaku cestou tam a momentálne som už aj poctivo pracujúca osoba, ale to naozaj nijako nezaváži, aj tak mi nezabudnú raz za čas pripomenúť, ako sú zo mňa sklamaní...
Ja som síce nemala samé jednotky (mávala som väčšinou jednotky-dvojky), ale ako sa začali občas objavovať trojky, rodičia už boli sklamaní. (nehovoriac o tom, ako vyvádzali, keď som sekla s výškou)
Do 18-tky som nikam nechodievala, nepijem, nefajčím, moje zábavné večery spočívajú v posedení v čajovni alebo noci strávenej pri hrách (DDR, Guitar Hero, stolný futbal a pod.) s priateľmi, nemusia sa obávať príliš skorého príchodu vnúčat, jedna z najväčších šialeností čo som kedy urobila bol výlet do Viedne v kostýmoch a skákanie DDR-ka vo vlaku cestou tam a momentálne som už aj poctivo pracujúca osoba, ale to naozaj nijako nezaváži, aj tak mi nezabudnú raz za čas pripomenúť, ako sú zo mňa sklamaní...
Napíš svoj komentár
asi si vieš predstaviť, čo u nás bolo v prváku na výške, keď som začala domov chodiť s éčkami a s úsmevom na tvári
ale to jediné pomohlo, museli si zvyknúť. zatiaľ si skús na ich reakcie zvyknúť ty, iné ti poradiť neviem.