Príbeh bez mena

Bolo to dávno. Tak dávno. Tento príbeh je opradený storočiami, zaprášený a zhrdzavený, no nie je zabudnutý. Jedno srdce ním žije, ožíva v kozme na zamatovo hebkom plátne s namaľovanými hviezdami. Je večný. Jedna duša naň nikdy nezabudne.
Pred úsvitom sa však stratí. Jeho líca sa zafarbia na ružovo. Keď sa jeho neviditeľných stránok dotkne lahodné slnečné teplo, obráti sa v jemné drobné čiastočky staroby a splynie s prázdnotou nekonečnosti.
~
„Hej, Reveree, rozprávam sa s tebou! “ Uhladený muž naplnený ničotou sa otočil.
„Áno, Velvet? Čo by si si priala? “ Opýtal sa s jemným, pobaveným úškrnom pohrávajúcim sa mu na úzko vykrojených perách. Odfrkla si.
„Ále, Desiree sa s tebou chce rozprávať...“ Otrávene prevrátila očami a oprela sa o tmavomodrý zamat.
„Nemala by si takto rozprávať. Je predsa hlavná, dalo by sa povedať, že tu šéfuje...“ Podotkol naoko milo, no satiricky. Velvet iba niečo zahundrala. Vykrivil kútiky úst nahor a vstúpil do nadpozemsky krásnej, jasnej kajuty. Bez pozdravu začal: „Myslím, že som ti to už vysvetlil, Desiree.“
Clivo naňho uprela oči, v ktorých sa odrážali všetky hviezdy sveta.
„Reveree, prosím... Budem všetkým, čím len budeš chcieť, aby som bola. Môžeme spolu vzlietnuť, stať sa nekonečnou tmou, nocou... Každý deň môžeme odletiež preč a pred úsvitom sa rozpustíme v nesmrteľnosti...“ Z očí jej vypadli dva malé, hviezdne krištáliky.
„Povedal som ti to už veľakrát. Nemilujem ťa. Precitni zo sna.“
„Tak predstieraj! A ja uverím tvojim klamstvám! ...“
Povzdychol si, a chystal sa niečo namietať, no ona mu priložila prst na pery a pokračovala: „Je to sen... Ale ja sa z neho nemôžem prebudiť. Nie je skutočný, ale je to moja jediná nádej.“ A potom explodovala. Bez zvuku, bez vizuálneho znaku výbuchu.
~
Odvtedy sa na oblohe zjavuje len zriedka... Hanblivo skrývajúca lásku, ktorá sa stratila... Čierny mesiac túžby zapadol... Navždy.

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu