Kráčam... Ani neviem kam. Len nohy sa mi pohybujú, ako drevenej bábke, neslobodnej, takej, ktorú ťahá bábkar za neviditeľné nitky. Chcem sa odtrhnúť, no neviem, ako sa mám vzoprieť tej ničivej sile, ako pohnúť končatinami zabalenými v niečom jemnom a na dotyk príjemnom. Chcem byť smutná a plakať, no moja tvár je vyrezaná z ebenu - nehybná a strhnulá, niekto na ňu namaľoval červené ústa v úsmeve, a pod tým ako drobné diamanty sa leskli zúbky. Musela som byť šťastná, pretože mojím účelom bolo rozdávať radosť. Emóciu, ktorú som stratila. Chcela som násť prameň, z ktorého tento pocit vyviera, aby ma už neotravovali zlé myšlienky - ako komáre, zabárali sa do mojej poddajnej mysle a ja som ich neodháňala, akoby som mala, napriek tomu, že pálili, štípali a hrýzli. Naopak - podporovala som ich.
Zrazu mi čosi oslepilo oči. Pulzujúce svetlo. Uzdravovalo všetky moje rany, spomenula som si na to, čo bolo, na škrípanie a červenú rieku tečúcu mi pomedzi prsty... Sem ma doviedol môj bábkar, a potom ma opustil. Užasnuto som si uvedomila, že on bol ten dobrý. Chránil ma. Prišiel so mnou na správnu cestu. Ako keby som bola malé dieťa učiace sa chodiť. No môj úsmev zmizol z tváre. Pocítila som bolesť - moju zatiaľ jedinú skutočnú emóciu. A našla som aj prameň! Bolo to moje srdce, ktoré som si zrazu cítila v hrudi. Trepotalo sa ako malý vtáčik. Pravdepodobne to bolo to, čo ma uviedlo do reality. Okolo seba som začula len tiché zúfalstvo lekárov, ich splašený tlkot, pípanie prístrojov... Strácala som sa im. Už mi asi nemôžu pomôcť. Zasa som prestala cítiť. Všetko vsala jedna obrovská čierna diera. Zmizol v nej aj Strach. Tuším, že takto sa umiera. Nie je to nič strašné, ako sa hovorí. Vlastne celkom príjemné.
Blúdila som spomienkami, kým som ich ešte mala, kým ich ešte nepohltila tá priepasť. V diaľke počujem volať moje meno... Nedokážem otvoriť ústa, aby som odpovedala. Sužuje ma to, chcem niečo povedať! Len aby som cítila život v svojich žilách! Z ničoho nič som pocítila dotyky a otvorila oči.
"Je nažive, zachránili sme ju! " Kričali všetci naokolo. Videla som frenéziu v ich tvárach, ale nechápala som jej. Čo je tak úžasné na tom, že zachránili asi najbezvýznamnejšiu osobu na svete? Veď ma nikto nečaká, nik okrem týchto neznámych ľudí sa neteší z môjho prežitia. Aspoň nie úprimne. I keď...
Ležala som na zablatenom chodníku. Všade bolo tak veľa ľudí. Toľko rôznych vôní, zvukov... Začala ma príšerne bolieť hlava. Zastonala som a zmučene som zavrela oči. Ešte chvíľku v tom sne, v rozprávke, v mojej vlastnej fantázii.
"Sara, ste v poriadku! ? " Zvolal jeden zo záchranárov. Pri ňom som zbadala hŕbu ďaľších. Nedokázala som sa naňho sústrediť. Na nič iné, len na to bodanie v hlave. Nemala som dosť síl ani na to, aby som od seba oddelila svoje popraskané, vysušené pery. Všetko ma tak bolelo. Nechápala som ničomu, ako keby mi obrovská neviditeľná guma vymazala všetko z hlavy. Ostal len ten sen, uzdravujúce slnko!
"Sara? Počujete ma? " Prebudil vo mne zvedavosť. Odkiaľ vie, ako sa volám? Chcela som sa nad tým pousmiať, ale pery ma ešte stále neposlúchali. Vlastne som už aj zabudla, kde ich mám. Necítila som si ich. Necítila som nič. Aspoň, že zmizla tá bolesť. Viečka sa mi zaklopili ako opona, no nie tak ľahko a elegantne, sťažka a trýznivo. Navyše spadli práve v tú najnevhodnejšiu chvíľu. Nemotorne som ich pootvorila a pozrela som sa na to miesto. Cez zamračené nebo sa na mňa usmialo slnko. A ja som v ňom cítila lásku. Už som mohla zaspať... Aj umrieť... Dosiahla som všetko, po čom som túžila.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár