Február 2010
Bola nádherná noc. Pozerala som z okna na mesiac a hviezdy, ktoré jasne žiarili na oblohe. Keď som zazrela hviezdu, ktorá práve padala, želala som si svoj najtajnejší sen. Bol to ON. Tajne som dúfala a rozmýšľala, či sa mi ten sen splní. Niekedy som si predstavovala, aké by bolo, keby sa zrazu objavil milý, pekný chlapec a chcel by byť aspoň mojím kamarátom. Často som totiž spomínala na môjho bývalého, ktorý ma opustil kvôli inej, tej krajšej. Myslela som, že ja si chlapca nikdy nenájdem, pretože nie som ani pekná. Keď mi bolo do plaču a chcela som byť sama, často som chodievala na jedno ,,tajné” miesto. Nepoznala som ho síce len ja, ale čas tam trávil len málokto. Ja som bola jedna s tých čo každý odsudzuje kvôli tomu aký je a ako vyzerá. Ale aspoň som mala veľa dobrých kamarátov, ktorých mam neskutočne rada.
Marec 2010
Práve som pozerala pekný, pútavý a romantický film o krásnom dievčati a zamilovanom chlapcovi. Ľúbili sa. No mali to ťažké. Nakoniec sa to skončilo a ja som bola potopená v teplých slzách, ktoré mi pomaly stekali po jemnej tvári. Asi som hrozne citlivá, ale Rómeo a Júlia je taký dojemný film, pri ktorom by sa podľa mňa rozplakal aj drsný a hrubý chlapec. Radšej som išla hneď do svojej izby, aby si mama nevšimla tie slzavé oči na mojej tvári. Často teraz chodím na jednu hru, ktorá sa nazýva Gladiatus. No tento večer sa stalo niečo zvláštne, no bolo to prekrásne.
Dostala som správu od chlapca. Volá sa Jarko. Možno sa Vám to zdá smiešne až trápne, že to píšem. No tou správou sa zmenil zvyšok môjho života, ktorý už nechcem zmeniť. Stal sa pre mňa tým najlepším kamarátom, akého som si mohla priať. No aj tak som stále trpela, pretože on býval hrozne ďaleko a tak som mu väčšinu svojich problémov zatajovala. Nechcela som ho raniť a preto som všetko v sebe dusila a prestávala som dúfať. Od zúfalstva som padala k zemi. Pocítila som hladkú drevenú podlahu najskôr na kolenách, potom na rukách a napokon sa mi pritlačila na líce. Dúfala som, že zamdlievam, ale na moje veľké sklamanie som nestratila vedomie.
Apríl 2010
Čas plynie. Aj keď sa to zdá nemožné. Aj keď každý pohyb sekundovej ručičky zabolí, ako keď sa do modriny nahrnie krv. Plynie nerovnomerne, podivne skáče alebo sa pokojne naťahuje, ale plynie. Dokonca aj pre mňa.
Máj 2010
Dnes je môj šťastný deň. Je 2.5 a ja mám narodeniny. Dnes večer by som rada pozerala na hviezdy, ako žiaria na oblohe aj s polovičným mesiacom, ktorý putuje po nebi.
Zvoní mi telefón. Volá ON. Môj najlepší kamarát. Nezabudol na moje narodeniny a to ma hrozne potešilo. V tento večer spomínam na to, keď som s ním volala po prvý krát. Líca sa mi znova zmaľovali do červena a moje modré oči mi žiarili, dakým kúzlom. Zistila som, že ho milujem. No povedať som sa mu to bála, pretože je o štyri roky starší a mohol by ma vysmiať, že som dieťa. To by ma zlomilo. A tak mi neostávalo nič iné, len dúfať, že má ku mne rovnako nežné city. Každučký večer sa mi o ňom zdali prekrásne sny. No sny sú len sny. Sú pekné a nežné, ale nie sú realitou. Niekedy sa mi zdá, že ani ja nie som realita. A tak som stále dúfala v šťastie, ktoré v snoch je často.
O niekoľko mesiacov
Práve kráčam malou cestičkou domou a teším sa len na to, ako zapne počítač a príde mi správa od mojej lásky. Stal sa ňou Jarko. Môj sen sa mi splnil. Nedávno mi Jarko prvý krát povedal, že ma ľúbi a ja si tu chvíľu do teraz pamätám, akoby sa to stalo pred hodinou. No zistila som aj to, že začínam trošku žiarliť. Pochopila som čoho sa najviac obávam a to, že ho stratím. Že ma odmietne, ak ma uvidí. Že si nájde inú, krajšiu. Pochopila som čo je strach. Naučila som sa, že ten kto žiarli MILUJE.
A viem aj, že ten strach prísť o milovanú osobu sa nestratí. Bojím sa, že prudká nádhera prudko dohorí;
záblesk a tma, tak ako pušný prach v objatí z ohňom vzbĺkne vlastným koncom.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár