„Môžem jedno veľké?“
Všetci sme sa na ňu pozreli, lebo pre nás bola neznáma. Pred ňou bol ešte rad asi piatich ľudí, z toho dvaja boli turisti, ktorých každý aj tak predbiehal. Rátajme teda, že pred ňou stál rad asi troch ľudí, relevantných pre tento mikrosvet. Bolo neslýchané, aby sa prišelec takto drzo predbiehal, nie to ešte na plné hrdlo zagánil na Jožka v koženej zástere, ktorý točil pivá rýchlosťou svetla a ktorý bol pre každého ako malý boh.
Všetci sme pacifisti, nik by si nedovolil vyvolávať konflikt, alebo hádať sa, aj keby bol v práve. Pokrútili sme teda hlavami a vrátili sa do svojich debát. Jožko v koženej zástere jej jedno veľké pivo natočil a dvom predbehnutým domácim dal tie ich zadarmo.
Zamierila k nášmu stolu.
„Ako môžeš nazývať chlapa ako Hemingway, pózou machizmu?! Bol dvakrát taký chlap, akým ty nikdy nebudeš!“
„Uvedomuješ si, že sa snažil dožiť mena, ktoré o sebe rozšíril?“
„On o sebe nič nešíril! Počul si čo sa stalo, keď vyhral na Kube hlavnú cenu v hlbokomorskom rybolove?“
„No a?“
„Keď s tým domáci mali problém, vyzval ich na tri kolá v boxe. Víťaz by dostal tých poondiatych 200 dolárov.“
„A Hemingway s nimi aj tak odišiel.“
„Odišiel!“
„Tak bol dobrý boxer. To z neho nerobí o nič väčšieho chlapa, ako hociktorého iného.“
„S tebou to nemá význam.“
„Veď ti len hovorím, že ideál, ktorý o ňom máme, nemusí byť stopercentnou pravdou. Kerouac o sebe tiež vytvoril ideál, ktorý ho nakoniec zabil.“
„To je iné...“
„A v čom prosím ťa?“
Pre toto som ho mal rád. Videl Kerouaca tak isto ako ja. Chápal ho rovnakými očami, akými som ho chápal aj ja. Nejaký Hemingway nás nikdy nemohol rozhodiť.
„Kerouac bol nepochopený...“
„Nepochopený?“
Prerušila nás ONA, ktorá sa predbehla, aby dostala veľké pivo.
Bez opýtania si prisadla, to bolo normálne. Položila si pivo na drevený stôl, pod pohár si nedala podpivník. Pozreli sme na ňu, pozreli sme na pohár a boli sme zamilovaní. Načiahol som sa na kraj stola a vzal podpivník. Jej pohár som naň preložil.
„Prečo bol Keruoac nepochopený?“ Zopakovala.
„Lebo o sebe vytvoril ideál, ktorého nebol schopný dožiť.“
„Veď na ceste bolo jedno z najúprimnejších diel, aké som kedy prečítala.“
„Dievča, to nemyslíš vážne.“
Nevydržal som to a musel zasiahnuť.
„Kerouac žil na ceste okolo dvadsiatky. Mal 35, keď ju vydali. Mladí hipsteri si mysleli, že Kerouac je stále ten istý človek, ktorý knihu napísal. Každý s ním chcel piť, zažívať svoju vlastnú CESTU. Pričom ten román vôbec nie je o tom. Je o láske k jeho mŕtvemu bratovi, ktorého našiel v Cassadym.“
„Prečítaj si Big Sur,“ doplnil ma Leo.
„To som nevedela...“
„Nevadí,“ povedal som jej kľudným hlasom, lebo som uvidel jej prsty, ktoré boli celé od farieb. Vždy som mal slabosť na maliarky.
Pili sme tam až do rána a rozobrali sme všetko, čo sa len dalo. Padlo aj pár nezmyslov, ale tam to bolo všetkým jedno. Keď sme platili, nemala peniaze. Museli sme sa jej zložiť. Nebolo to prvý krát, keď si bez peňazí prisadla k neznámym chlapcom a očarila ich svojimi zafarbenými prstami.
Laco musel ísť do práce, z ktorej ho potom vyhodili. Mal smolu, že v ten deň im dávali fúkať.
Ja som s ňou ostal. Išli sme a prejsť k rybníku. Na chrbte mala vak, ktorý si vôbec nechcela zložiť. Chránila ho ako svoje dieťa. Prišlo mi to čudné, ale z opitosti som nevedel nijak reagovať, tak som to nechal plávať. Bolo päť hodín ráno a akurát sa rozkladali rybári. Rozprával som jej o svojom starom otcovi, s ktorým sme na ten rybník chodili, ukázal som jej miesto, na ktorom sme vždy chytili najväčšie ryby, na ktorom teraz sedel iný malý chlapec so svojím starým otcom. Zaujímalo ju všetko, všetko chcela vedieť, vidieť. Všetko o mne. Ak som sa jej na niečo opýtal ja, vyhla sa odpovedi ako to vedela len ona. Ledva mi povedala svoje meno a aj to asi bolo vymyslené.
„Ako sa vlastne voláš?“
Sklopila modré oči, „Lena.“
„Lenka, hm?“
„Lena...“
„Tak Lena. Len Lena?“
„Čo viac mám byť?“
Zaskočila ma. Čo viac som chcel, aby bola, keď už bola všetkým čo som chcel.
„Máš aj priezvisko?“
„Načo by mi bolo. Aj tak si ťa vezmem a budem mať tvoje.“
Spoza opasku mi vytiahla KVETY ZLA, na ktoré som úplne zabudol.
„Takže ty si básnik?“
„Ako to vieš?“
„Každý básnik číta Baudelairea.“
„Aj tí dobrí?“
„Len tí dobrí.“
„Tak ja si ťa teda vezmem.“
Zmrákalo sa a vyzeralo to na teplú, letnú búrku.
„Nemám rada dážď...“
Chcel som ju vziať k sebe, ale odmietla.
„Poďme radšej ku mne.“
Išli sme k nej...
Bývala v byte neďaleko TOHO baru. O ulicu, či dve vyššie. Bola to stará budova, ktorá mala staré francúzske okná do dvora. Cez dvor tiekol malý potok, ktorý tam musel byť od nepamäti. V ňom boli káčery sfarbené tak, ako som v živote nevidel. Nijaké kačky.
„Sem chodia na dovolenky.“
„Aké dovolenky?“
„Keď im kačky odletia do teplých krajín, oni chodia sem...“
„Kačky odlietajú do teplých krajín?“
„Neviem, ale tie ich určite.“
„Odkiaľ to vieš?“
„Pýtala som sa ich na to.“
Tak vie hovoriť so zvieratami. Dobre.
Keď sme vošli do vchodu, vonka začala búrka. Niekto tam hore asi čakal, kým ONA bude v bezpečí pred dažďom. Ja som mu musel byť ukradnutý, lebo mi na hlavu spadla poriadne veľká kvapka, v ktorej som sa skoro utopil. Ona sa zasmiala. Nechápal som prečo, iba keď mi podala vreckovku a ja som si do nej tú kvapku utrel, pochopil som. Jeden z káčerov nado mnou preletel a uľavil si. Žiarlil na mňa; nepáčilo sa mu, že si ma berie k sebe do bytu.
„Tu pred dverami sa vyzuj a v chodbe vyzleč.“
„Ale veď na sebe nemám žiadny kabát...“
„V chodbe sa vyzleč,“ povedala ráznejšie a ja som sa bál namietať.
Otvorila dvere, vyzula sa a vošla dovnútra. Kým som si rozväzoval šnúrky, vošla do chodby a vyzliekla sa donaha. Stál som tam bosý v nemom úžase. Krajšie telo som nevidel. Kožu mala celú od farieb, iba chodidlá mala čisté. Musela maľovať v ponožkách...
Vak zakvačila na hák, ktorý mala hneď pri dverách. Vybrala z neho skicár a krabičku s uhlíkmi.
Spravil som, čo mi nakázala, vyzliekol som sa tiež a vošiel dovnútra. Byt mala presvetlený, cez francúzske okná dovnútra padalo slnečné svetlo, aj keď bolo vonka zamračené a pršalo. Ako keby jej okná boli do iného sveta, ako je ten z ktorého sme prišli.
Spravila nám kávu do šálok, ktoré neboli umyté celé desaťročia a posadila sa na zem. Mne pritiahla stoličku. Chcel som si tiež sadnúť na zem, ale nedovolila mi to.
„Takže Kerouac?“
„Čo?“
„Ty máš rád Kerouaca?“
„Áno, ale Na ceste mi veľmi nesadlo. Aj keď to v BARE mohlo vyznieť inak.“
Postavila sa a obraz, ktorý mala na stene odkvačila. Bol to obraz starej ženy, ktorá kojila zdeformovaného novorodenca. Bolo mi z neho zle.
Za obrazom bola v stene diera, kde mala naukladané všetky vydané knihy od Kerouaca a chýbalo tam iba Na ceste.
„Čo to má byť?“
„Veď sme sa vzali, nie? To sú tvoje knihy.“
„Toto je tvoj byt.“
„Prečo si v cudzom byte nahý?“
„Prikázali mi to.“
„A kto prosím ťa?“ Rozosmiala sa.
„Moja žena.“
Na zem rozprestrela biele plátno. Bolo obrovské, celú miestnosť dokonale vyplnilo. Až teraz mi dovolila, sadnúť si na zem, na plátno. Priniesla veľké plechovky, plné červenej farby. Rozliala ich na plátno a zvalila ma na chrbát. Cítil som, ako sa mi farba dotýka pokožky. Začali sme sa milovať.
Červená farba nám pohltila celé telá, ponárali sme sa do nej ako do nekonečnej hĺbky. Hrýzla mi do ramien a vytrhávala kusy mäsa. Keď som ju jemne hladil po prsiach, päsťou ma udrela do brucha a mňa to vzrušilo. Zahryzol som sa do nej, splietol sa s ňou. Chutila ako cukor, cez ktorý sa prelieva absint. Halucinoval som, mal som vidiny. Bol som obrazom jej najväčších túžob, bol som štetcom a maľovala mnou ako chcela.
„Máš farbu aj na chodidlách,“ povedal som jej, keď som sedel pri okne a fajčil.
„Tými som ešte nemaľovala.“
„Toto bude nová séria?“
„Séria?“
„Takže sme domaľovali?“
„Ešte mám modrú...“
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
@artlover Kritika je super! Ďakujem veľmi pekne, určite sa na to ešte pozriem a upravím. Vraciam sa len k veciam, ktoré majú nejakú spätnú väzbu a nie len páči/nepáči sa mi to.
Napíš svoj komentár
Mám pár pripomienok niektoré slová mi vadia, aj ten caps lock je pre mňa trošku navyše a prekryv medzi obyčajnosťou ako Jožko v krčme a tým závanom umenia by mohol byť jemnejší. Chcela by som si z diania v byte prečítať viac, viac zblíženia a priznám sa, že od konca som očakávala takisto troošku viac. Neber to, prosím, ako frflanie a samozrejme sa tým nemusíš zapodievať. Nezvyknem nejak extra rozoberať blogy a niečo v nich pripomienkovať, robím to len preto, že sa mi tvoje písanie pozdáva a každý potrebujeme spätnú väzbu (snáď). Ale chválim, to je to podstatné z tohto komentu. :S