Kocka ľadu a utierka vedľa sporáka

Na vidličku som položil kocku ľadu. Vidličku s kockou ľadu som položil na najmenší horák svojho plynového sporáka. Pri cvakaní sa zapálil plameň. Tancoval a hladil kocku ľadu, miloval sa s ňou a kocka ľadu sa pateticky roztápala. Pred sporák som si prisunul stoličku, oprel sa a hľadel na to, ako kocka pomaly mizne. Zaujímalo ma, ako dlho sa bude topiť. Nenatiahol som si ale hodinky po prastarom otcovi, takže to neviem. Druhá kocka ľadu je v mrazničke a čaká, kým príde niekto kto pije whiskey.

Ostatné veci už boli hotové; kuchyňa poriadená a postel mala nové obliečky. Mal som návštevu. Príde vždy, keď neviem zaspať. A keď ráno odchádza, ak sa zobudí, prezlečiem si posteľ a roztopím ďalšiu kocku ľadu. Na ľad používam sneh, ktorý tu ešte stále je. Neplytvám vodou, tej miniem dosť keď sa umývam. Dlhé kúpele sú pre mňa tým, čo je pre ľudí spánok. Vo vani som ako na vesmírnej stanici obiehajúcej okolo Zeme. Cez odtok hľadím ako cez okno na podlahe, ak také niečo vesmírne stanice majú. Cezeň vidím kontinenty, Veľký Čínsky múr a plešinu svojho otca, ktorý na dvore seká drevo. Odtok sa ani raz neupchal. Pravidelne ho čistím. Vyberám z neho kúsky kože a chlpy zo svojej brady. Tú nechutnú guľu odpadu z môjho tela potom vyhodím do smetného koša. Takto sa postupne zbavujem svojich starých, odumretých buniek.

A potom si sadnem pred sporák a rozpustím ďalšiu kocku ľadu.

Dnes je môj odpadkový kôš plný. Vypol som sporák a išiel ich vyhodiť. Keď som sa vracal od kontajnerov, zakričala na mňa suseda, čo býva nado mnou. Postaršia pani, ktorú bolí bedrový kĺb stále, keď má ísť po schodoch.

„Mohla by som Vás poprosiť...“

Pozrel som sa hore do okna z ktorého na mňa hovorila. Usmial som sa, aby vedela, že ma poprosiť môže. Pýtala sa to skôr zo slušnosti. Stále to bolo o tom istom, až som mal pocit, že čaká len na to, kedy pôjdem vyhodiť svoje smeti, aby som mohol ísť vyhodiť aj jej.

„Mohli by ste vziať aj moje?“

Súhlasné pokývanie hlavy pod oknom. Zavrela ho a šla ma čakať ku dverám. Pomaly som vyšiel po schodoch pred jej dvere, ktoré už mali byť otvorené. Počkal som minútu-dve a keď sa nič nedialo, zaklopal som. V byte bolo ticho.

Oproti je byt, kde býva mladá rodina. Bolo pol jedenástej a všetci boli buď v práci, alebo v škole, no aj tak som skúsil zaklopať. Dvere mi otvorilo malé dievča a hneď za ním sa objavila štíhla, vysoká blondína.

„Dobrý deň, ako Vám pomôžem?“

„Pani (meno) mi neotvára. Mal som jej vyniesť odpadky.“

Blondína na mňa pozrela prekvapeným výrazom. Dievčatku zakryla uši a naklonila sa ku mne. Až príliš blízko. Cítil som, ako ma mierne zatackalo. Aby som nespadol, urobil som krok dozadu. Žena zložila jednu ruku z jedného ucha malej a pritiahla ma k sebe. Teraz som stál pevne a ona bezpečne ruku položila naspäť na odkryté ucho.

„Vy to neviete?“

„Neviem čo?“

„Minulý týždeň umrela. Na dverách je vylepené parte.“

„Ospravedlňujem sa...“

„Vy ste si ho nevšimli?“

„Nie.“

„To nevadí. Také vecí sa stávajú.“

Malá stála medzi nami a celý čas mala zaklonenú hlavu. Pozerala na nás, ako keby vedela čítať z pier.

„Nevie to.“

„Čo nevie?“

„Že umrela. Mala ju rada. Keď bývala chorá, chodievala k nej kým sme boli v práci.“

„Rozumiem. Dovidenia.“

Nevedel som ako reagovať. Nepočkal som, kým sa odzdraví a odkráčal pred svoj byt.

Kľúče vo vrecku som necítil. Bál som sa, že som ich niekde zabudol. Aj keď nebolo kde. Neskúšal som ich nahmatať. Iba som priložil ruku na kľučku a vošiel do bytu. A to mám zvonka guľu.

Z bytu mi zmizol všetok nábytok. Všetky moje veci boli v plastových vreciach, ako keby nachystané na vyhodenie. Okná boli zatiahnuté a zrkadlo, ktoré mám v chodbe, zakryté plachtou. Vyšiel som naspäť na chodbu a zabuchol za sebou dvere. Bol som o poschodie vyššie a pred bytom susedy, ktorej som mal vyniesť odpadky. Asi som tam v zmätku vošiel. Zišiel som po schodoch pred svoj byt. Kľúče boli zastrčené zvonka v zámku. Vošiel som dovnútra.

Prebúdzam sa. Kocka ľadu je už roztopená a vidlička celá čierna od plameňa. Musel som zaspať. Cítim teplo. Stále sa zvyšuje a mám pocit, ako keby ma hladila stovka rozpálených rúk. Od nôh nahor sa to teplo po mne rozlieva. Mám pocit, že počujem praskanie. Neviem sa pohnúť, no už je to aj tak jedno. Odporný zápach pripáleného mäsa mi udiera do nosa. Na lýtkach mi už nič neostalo. Teraz mi už horia stehná. Na drevenej podlahe vidím zhorenú utierku, ktorá bola položená na linke vedľa sporáka. Zhorel som kvôli kocke ľadu.

Zdieľaj článok na facebooku
55 odoberateľov

Komenty k článku