Líška a podlahové kúrenie

Ráno stojím pred zrkadlom a holím si tvár tak, ako každý druhý deň. Kontúrujem si bradu, pretože líca mi priveľmi zarastajú. Som od pása dole zabalený v uteráku a bosými nohami stojím na chladnej podlahe. V duchu myslím na to, ako dobre by sa mi na nej stálo, keby v nej bolo kúrenie. Ani som netušil, že mi to bude chýbať, kým som sa v noci nezobudil na neznesiteľnú bolesť na konci kostrče. Lekár mi povedal, vraj to je iba cviknutý nerv, ale ako to vysvetliť priateľom? Cviknutý nerv teda nazývam zlatou žilou; znie to vznešene, noblesne, obyčajne. So svojou „zlatou žilou“ je ľahké splynúť s davom. Paradoxne nevyčnievam medzi ľuďmi, ktorými zo zadku niečo bolestivo vyčnieva.

Tvár je oholená a úsmev patrične zakrytý. Bol som pred týždňom u holiča. Bola to žena. Chudá s dlhými nohami, dlhým krkom a dlhými vlasmi a dlhými prstami.

„Desať rokov som bola v Anglicku. Jediné, čo ma tu drží, sú moji zákazníci.“ Pýta 10 eur za holenie a 15 za strihanie. „Inak to tu môžem celé osrať...“

Bolo to prvé pejoratívum od nej a zaskočilo ma. Od štíhlej ženy s dlhými vecami to je nečakané.

„A títo prijebaní Bystričania. Na teba sa nepozerajú ako na debila, keď máš vykrútené fúzy?“

„Nie...“

„Tak to sa potom čudujem. Toto malomestské zmýšľanie je úplne prijebané. Nechápem ako to tu niekto môže vydržať.“

„Ja som z Lučenca.“

„Aha.“

Chvíľa napätia. Posledné minúty, upravuje mi krk. Britvou.

Má rada Lučenec? Má rada mňa?! Mal som počkať, kým mi bude dávať do brady olej, tým ma predsa nezabije. Ale britva, och...

„Tak ty to tu asi vidíš inak.“

Odľahlo mi.

„Hej. Podľa mňa to tu nie je až také zlé.“

„Veď počkaj keď tu budeš pár rokov. Uvidíš aké na piču to tu celé je. Jediné, čo ma tu drží, sú moji zákazníci.“

„Uhm...“

„Tam je to úplne iné. Všetci sú tam potetovaní, každý má piercingy, vykrútené fúzy.“

„Aj ženy?“

„Čo?“

„Nič.“

„To aj chlap čo ma zaúčal. Tom (priezvisko si nepamätám, ale určite sa volal Tom. Musel sa.). Bol dva krát tak vysoký ako ty. Celý potetovaný a mal v ušiach tunely. Strašný týpek a vôbec nie tak prijebaný ako sú všetci tu.“

Už zo mňa nevyšlo žiadne citoslovce. Rezignoval som a povedal si, reku tá britva na krku nemusí byť až taká zlá. Ale nakoniec ma nezabila.

A teraz tu stojím pred zrkadlom, holím si líca a myslím na svoju „zlatú žilu“, chudú ženu holičku s dlhými rukami a zášťou voči všetkému slovenskému. Vypláchnem žiletku, položím ju na kraj umývadla a usmejem sa na seba. Urobil som to dobre, na oboch stranách to vyzerá rovnako.

Prejdem do izby, oblečiem sa a uvažujem, či je vonka zima, alebo teplo. Je január. Asi bude zima a tak si dám hrubý sveter, šál, rukavice a čiapku. Vyjdem vonka a smerujem do neďalekého lesa. Je teplo. Do riti. Rozopnem si bundu, rozmotám si šál a ako čerstvo oholený „geroj“ s rozopnutou bundou kráčam k cestičke medzi stromami. Poviem si, kašlem na to a hipstersky sa vyberiem mimo vychodeného chodníka. Všade je sneh, padá zo stromov a cítim sa ako v rozprávke. Okrem mojich krokov nepočuť nič, len ticho. Na chvíľu sa zastavím a nadýchnem sa.

Je to tu úplne iné ako tam dole. Všade, kam sa pozriem, vidím len stromy a popadané konáre zakryté snehom. Ak by bola tma, pomedzi ne by svietili svetlá mesta a čaro prírody by bolo pre mňa narušené. Uvedomil som si, ako nenávidím stopy v snehu, keď niekam idem a pozerám sa pod nohy. Uvedomil som si, ako nenávidím svoje stopy a predstavil si miesto, kde ešte nikdy nebol človek.

Zo zasnívania ma prebudilo jemné zachrapčanie snehu po mojej pravej strane. Otočil som sa a uvidel líšku, ako hopká, niečo loví. Pomaly a nenápadne som si čupol. Nevydal som ani zvuk, splynul so stromami. Líška asi niečo zavetrila a skamenela. Obzerala sa a hľadela priamo na mňa. Môžem odprisahať, že sa usmiala. Nôžky a brucho mala zablatené, no zvyšok kožuchu mala krásnej tehlovej farby. Z nejakého neznámeho dôvodu mi napadlo, že by som si ju mohol odfotiť mobilom.

Bol to idiotský nápad, ktorý mohol vzísť len z mojej hlúpej hlavy.

Pomaly som sa rukou načiahol do vrecka a vytiahol telefón. Prevážilo ma a zosunul som sa na zadok do mokrého snehu. Mal som na sebe džínsy, ktoré mi premokli. Líška sa zľakla a ušla. Hľadel som na ňu dosť dlho na to, aby mi ostala v pamäti, no aj tak som ju chcel odfotiť. Načo...

Pozviechal som sa nadávajúc zo zeme a vykročil domov. Celá situácia zabrala asi pätnásť minút aj s nadávkami. Bohujúc, opatrnými krokmi s premočeným zadkom som stúpal opatrne dole kopcom a snažil sa nepotknúť o zakamuflované konáre pod snehom. V ten deň sa „zlatá žila“ objavila v najneočakávanejšej chvíli a prekazila inak celkom príjemný večer.

Z lesa som sa vrátil pomerne rýchlo. Návraty sú stále také.

Doma ma čakali dve fľaše frankovky. Víno som odzátkoval nech trocha dýcha a išiel si dať teplú sprchu. Znova mi napadlo, aký luxus by bolo podlahové kúrenie. Sú myšlienky, ktoré sa počas dňa pár krát zopakujú a pre mňa je to táto.

Víno bolo dobré. Zanechalo jemne trpkú chuť a uznávam, prvý pohár sa mi pil ťažko, ale potom to už išlo bez problémov. Nepríjemná príhoda s mokrým zadkom sa stala dávnou minulosťou a pohár najlepším priateľom. Už už by som sa začal nudiť, no ozval sa mi kamarát a pozval ma von.

A tak sme sedeli dvaja, jemne omámení, pri bare. Bol to klub, kde sa nefajčilo a kde sme na seba videli veľmi jasne. Nebol to pekný pohľad. Naše oči boli podľa športového slovníka do „autu“ a jemná motorika sa vytrácala, kým alkohol v pohároch pribúdal. V klube bola aj chudá holička s dlhými vecami a zbadala nás. Prišla si prisadnúť a pustila sa s nami do reči.

„Teba som tu nečakala.“

„Prečo nie?“

„V takom špinavom pajzli...“

„Videl som aj špinavšie.“

„Aj ja. Ale len na Slovensku. V Anglicku boli všetky krčmy iné. Čistejšie. Tu je to také zaprdené, smradľavé.“

„Ale veď tu sa nefajčí.“

„Pridrbaní Slováci sa potom asi neumývajú. Z čoho iného by tu bol taký smrad.“

Jej slová boli v mojom rozpoložení poéziou a všetky nadávky krásnymi obrazmi podsvetia. Začala sa mi páčiť.

„Tak poď ku mne. Tam to vonia.“ Veď prečo nie. Ako zbaliť ženu? Priamo ju zavolať k sebe a povedať, že to u mňa vonia. Len tak ďalej.

„Dobre.“ Prekvapila ma pohotovou odpoveďou a prisahal by som, že to sama chcela navrhnúť.

Slovo dalo slovo a po slalomovej chôdzi ku mne domov sme sa ocitli v posteli. Asi niekde v myšlienkach, keď som už nemyslel na podlahové kúrenie, objavilo sa svedomie.

Dlhými rukami s dlhými prstami blúdila po miestach, o ktorých som ani nevedel, že mám. V inej situácii by ma to možno vzrušilo, no ako som povedal, objavilo sa svedomie a pretavilo sa do fyzickej nepríjemnosti v spodnej časti mojej chrbtice. Oná noblesne vznešená „zlatá žila“ sa ozvala a ja som sa začal zvíjať. Pokus o neprejavenie pocitu bolesti zvukom.

Musela si myslieť, že jej blúdivé dotyky sa mi páčia, no ja som ich už, pravda, nevnímal. Pritisla sa bližšie a to bolo to najhoršie, čo mohla urobiť. Nechtiac mi vystrelil lakeť smerom k jej chudej a dlhej tvári a trafil jej chudý a dlhý nos, z ktorého sa spustila krv. Mohla si povedať, že patrím k typom, ktoré také techniky obľubujú, no to by bolo predsa absurdné a tak začala kričať v panike ktorá nastala. V mojej mysli tento krik znel ako výzva a tak som začal kričať tiež. Ona s krvácajúcim nosom a ja so svojou „zlatou žilou“.

Človek by vytušil, že ráno bolo zvláštne. Vstal som skôr ako ona a pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol veľmi zvláštny. Všade krv. Keby nedýchala, myslel by som, že umrela. Podľa neobvyklého smeru, ktorým jej špička nosa mierila som vydedukoval, že ho asi má zlomený. Takticky som pozakrýval všetky zrkadlá okolo ktorých by mohla ísť, keď bude odchádzať. Spravil som kávu tak akurát, aby som jej ja mal dosť a aby si aj ona mohla dať, no aby ju nepila príliš dlho. Priniesol som jej ju k posteli, už bola prebudená a prekvapilo ma, že cítila jej vôňu. Obliekla sa a pobrala preč. Musela byť ešte opitá, pretože okolitú krv si vôbec nevšimla. Alebo to pre ňu bolo bežné, ktovie. Budúci týždeň som sa k nej mal ísť strihať, no zhodli sme sa na tom, že to bude nevhodné a tak môj termín zrušila. Poďakovali sme si, priateľsky sa objali a rozlúčili.

Plánoval som si dať dlhú sprchu a stráviť deň doma s nejakou knihou, alebo si pustiť film. Uvažoval som nad Apocalypse Now, alebo Krstným Otcom. Vyhral to krstný otec. Po sprche, ktorá sa zmenila na kúpeľ, mi nohy dosadli na chladnú podlahu pri vani. Prvá vec, ktorá moju myseľ vtedy zasiahla, bola predstava podlahového kúrenia.

Zdieľaj článok na facebooku
55 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Robinsonleon

    23 ročný chalan
    mimo všetkých predstáv o dobre a zle

    Haha super pribeh (: