Nevidený neviditeľný

V okolí kaviarne šušťali prázdne sáčky, ktoré primrzli k chodníkom. Pomedzi primrznuté sáčky chodili sem a tam deti do školy, ktorých zimné topánky klopali do neznámeho rytmu, do rytmu sveta.

Tento koncert prebudil dievča, ktoré spalo v neďalekých kríkoch. Pri dverách kaviarne ich bolo dosť, no len jedny boli dosť husté, aby ukryli nevládne telo spiacej. Keď z nich vyšla, oprášila zo seba namrznutý srieň a zelené lístky z kríku v kryospánku. Spala celé leto. Usúdil som to kvôli plavkám, ktoré na sebe mala pod letnými šatami so vzorom obilia. Mohol by som odprisahať – to obilie sa kývalo vo vetre, ktorý na šatách nebolo vidieť. Ale deti mali čo robiť aby ich neodfúklo, keď prešla okolo. Na nohách mala kožené sandále a vo vlasoch cestičku. Po takej ceste sa chce každý chlap prejsť aspoň raz za život. Zívala a vystierala sa. Chlad ju netrápil, necítila ho. Bola rozohriata spánkom, ešte v sebe mala minulé leto, na ktoré mesto a vôbec, celý svet, zabudli.

Sledoval som ju cez okno a zatiaľ mi vychladla káva. Nikto si ju nevšímal a každému prišla ako normálny jav. Buď tak, alebo ju nik okrem mňa nevidel. To by bolo krajšie, vždy to bolo krajšie. Videli sme padať hviezdy, no keď sme na nich upozornili priateľov, už zmizli. To bola ona. Nik by mi ju neuveril.

Pred ňou vchádzal chlap a kým zavrel dvere, ako tieň sa poza neho dostala dovnútra. Kaviareň bola vykúrená a vtedy ju striaslo prvý krát. Odpil som si z vychladnutej kávy a mňa striaslo tiež. Určite započula, ako sa mi postavili na krku chlpy, lebo v tom momente sa na mňa otočila.

„Dáte si ešte niečo?“ Prebudila ma zo zasnenia čašníčka s dlhými nohami v čiernych pančuchách.

„Prosím?“

„Ešte kávu?“

„Áno. A čierny čaj k nej.“

Čašníčka sa na mňa prekvapene pozrela. Chápem, nezdalo sa jej to najzdravšie, ale čierny čaj s kávou ma drží pri živote vtedy, keď nepijem víno.

Dievča, keď odišla čašníčka s dlhými nohami v čiernych pančuchách, si sadla oproti mňa. Bez slova a s istotou, akú mala aj tá cestička v jej vlasoch. Pozrela sa na moju krabičku cigariet. Zdvihol som ju a jednu jej ponúkol. Cigaretu si olizla po strane (predtým som to videl robiť iba chlapov v krčme) a vložila medzi pery. Zapálil som ju. Slastne si z nej potiahla a dym vydýchla. Trvalo hodnú chvíľu, kým prehovorila. Polovica cigarety jej už dohárala a svoju kávu a svoj čaj som už mal na stole. Dovtedy som ešte veril v skutočnosť.

„Ako dlho už trvá táto zima?“

„Druhý mesiac. Je január.“

„A november bol kedy?“

„Pred januárom a pred decembrom.“

„Takže potom bude február?“

„A potom bude marec...“

„Vieš, mal by si si ísť ľahnúť ku mne do kríku. Zdá sami, že ti je zima.“

K nášmu stolu prišli dve staršie ženy. Mohli mať okolo päťdesiatky, pravdepodobne kamarátky z detstva. Nevšimli si, alebo nevideli, že tu niekto sedí. Odtiahli si stoličky, na ktorých sme s dievčaťom sedeli a sadli si na nás. Naše váhy prestali existovať a stoličky pod nami boli prázdne.

„Čo do pekla?“

„Niečo nie je v poriadku?“ Opýtala sa ma s prekvapivým kľudom.

„Kde sme zmizli?“

„Večer mal byť mráz. Nepozeral si predpoveď?

„O čom to rozprávaš? Nič som nepozeral a ty si predsa spala.“

„Mal by si byť rád. Niekto čaká celý život na to, aby si ho nikto nevšimol. A ty si sa teraz stal neviditeľným.“

„Ale ja to nechcem.“

„Tak prečo si tu sedel sám?“

Ženu, ktorá sedela na mne, začalo drhnúť. Aj keď sme možno obaja neviditeľní, dym z cigariet nezmizol.

„To je z dymu,“ povedala, „ten je aj v realite, aj medzi nami. Kľudne si zapáľ. Ony nikdy neprídu na to, odkiaľ sa vzal.“

Viac mi nemusela hovoriť. Aj keď káva mi chutila, cigareta jej chuť oživila a s ňou aj mňa. V spánkoch som začal cítiť svoj tep. Zrýchlil sa.

„Dnes si už mal kávy dosť, nemyslíš?“

„Myslím. Mal som si dať radšej víno.“

„A ja by som mala ďalej spať.“

„Tak sa vráť do svojho kríku.“

„Len ak pôjdeš so mnou.“

„Nemôžem...“

Kašeľ ženy sa zintenzívnil. Snažil som sa zachytiť, o čom sa rozprávali, no nebolo to možné. Tá čo kašľala, kašľala príliš hlasno na to, aby som tú druhú mohol počuť. Bolo zvláštne, že tú čo hovorila, vôbec nezaujímalo drhnutie jej kamarátky.

„Prečo by si nemohol?“

„Musím sa vrátiť. Musím ísť domov. Čakajú ma tam.“

„Ale veď na teba už zabudli. Si neviditeľný a nikto si to ani nevšimol.“

Mala pravdu. Sedel som tu pätnásť minút neviditeľný a každému to bolo jedno. Očami som prebiehal po okolí a inokedy sa vždy niekto našiel, s kým by sa môj pohľad mohol stretnúť, no teraz som sa očami stretával len s ňou.

Najväčší problém však bol, že ma z prievanu začali štípať oči. Vietor z jej šiat ho v celej kaviarni narobil tak silný, že som mohol robiť čo som chcel, nič nepomáhalo. A ak som chcel privrieť oči, bál som sa, že kým sa nebudem pozerať, zmizne.

„Čo si vlastne zač?“

„Konečne nejaká normálna otázka.“

Odmlčala sa.

A mlčala.

A viac už nerozprávala.

Pocítil som jemnú bolesť v ruke a silný tlak na hrudi. Stolička, na ktorej som sedel ja a na ktorej sedela žena sa podo mnou začala potápať do podlahy. Prirodzene, niečo také nie je možné, no ja som mal taký pocit. Skutočnosťou však bolo, že som len padol na zem.

Prievan utíchol.

Žena, ktorá na mne sedela, teraz stála vedľa mňa.

„Bože, prepáčte. Vôbec som si Vás nevšimla.“ Už nekašľala.

„Ty si naozaj slepá? Takto zakopnúť o človeka...“

„No a čo, to sa môže stať každému.“

Kým sa dve kamarátky hádali, cítil som, že už nie som neviditeľný. Všimli si ma. Zakopli o mňa. A nechali ma tam ležať...

Zdieľaj článok na facebooku
54 odoberateľov

Komenty k článku