Už znova sa vraciam do nenávratna. 




Bez cigariet,

(tie si šúľam)

s vreckom

plným tabaku. 




K tvojim rukám,

k tvojim nohám... 




So svojím svedomím

na svet hľadím

v očiste

tvojich sĺz. 




A Svätý František,

v chudobe,

súdi bohatstvo

mojich snov

v týchto slovách. 




Lebo ak ty veríš

vo mňa,

ak ja verím

v nás,

svet sa otvorí,

naplní pohár. 




Pre umenie

sa ťa nevzdám,

napíšem túto báseň

bez konca. 




A spomeniem

najlepšie mozgy

Ginsbergovej generácie,

lebo v jednej básni

je mnoho miesta

pre umelcov,

ktorým sa vyrovnáš. 




A byť tak,

aspoň chvíľu,

podlahou,

po ktorej kráčaš bosá,

mydlom,

po ktorom ráno voniaš

a telom,

ktoré objímaš nahá. 

 Báseň
Komentuj
Napíš svoj komentár