Obchodu sa darí

Oblečený v modrých montérkach so záplatami na kolenách, vyšiel z malého obchodíku v dedine. Vlasy dlhé, kučeravé až po plecia, na tvári bezzubý úsmev a holý trup pod montérkami celý potetovaný. Najviac ma zaujalo tetovanie Iron Maiden na predlaktí a tvár nejakého dievčaťa na ramene. Zapálil si.

Vedľa obchodíka typická krčma s betónovou podlahou a pred krčmou terasa s podlahou keramickou. Krčmárka za drevom obloženým pultom bez úsmevu, znudená, vyšťavená nudou, lebo o jednej v krčme ešte nikto nebol. Prišiel som tam iba ja, bol som sa prejsť a objednal som si jedno pivo. Hnusný Braník, ale ak si mám vybrať medzi Braníkom a Zlatým Bažantom, vyberiem si menšie zlo.

Vyšiel som na terasu s keramickou podlahou, zájdenou od zvratkov, vypľutých čiernych žuvačiek a cigaretových ohorkov vtlačených do štrbavých fúg. Sadol som si na lavicu k stolu, ktorý sa najmenej lepil, pod pollitrák som si položil podpivník, ako sa patrí. Pritiahol som popolník a zapálil si.

Chlap v montérkach sa na mňa pozrel, milo ukázal ďasná (dva zuby, očáky, predsa len mal) a prisadol si.

So ženou sa spoznali na koncerte Zámbó Jimiho v Šalgotarjáne. Obaja boli Slováci z malého mestečka, neďaleko hraníc, kde sa dobré koncerty nekonali. Predtým sa nepoznali, ba ani z videnia. Každý sa pohybovali v iných kruhoch, iných podnikoch. Ona mala rada obchody, on preferoval námestia po zotmení. Mal rád tmavé uličky s prasknutými žiarovkami, ona radšej chodila po námestí s fontánou, ktorá ešte vtedy fungovala a kúpali sa v nej malé deti.

Ona bola na koncerte v letných šatách (bol koniec júla), on v čiernom tričku a roztrhaných džínsoch. Celý čas stál za ňou a pozeral na ňu, ako tancuje. Fúzatí Maďari, ktorí nemali svoje fúzaté Maďarky za ňou chodili ako na bežiacom páse a chceli ju vykrúcať, ako sa na taký koncert patrilo. Atmosféra bola veľmi uvoľnená, lebo koncerty Zámbó Jimiho boli väčšinou komornejšie, na stoličkách v miestnych domoch kultúry, ale teraz si organizátori povedali, že obmenia zaužívaný zvyk. Kto to mohol vedieť, že Zámbó Jimi o pár mesiacov umrie. Jeho posledný väčší koncert.

Nemal odvahu, aby ju oslovil, aj keď letné šaty ho veľmi burcovali. Keby ich nemala, bolo by to ľahšie. No svet takto nefunguje, musel sa vynájsť. Vypil si teda deci maďarskej barack pálenky a vykročil za ňou. Ani ju neoslovil, iba ju vytrhol fúzatému Maďarovi a začal s ňou tancovať. Zámbó Jimi, ako naschvál, vyhlásil pätnásť minútovú prestávku, no náš hrdina v džínsoch a čiernom tričku pociťoval ako pálenka začala kopať a teda, nezaregistroval, že hudba prestala hrať. Ona v letných šatách sa len nechala viesť, ako sa na tanečnú partnerku patrí, predsa sa prišla zabaviť. Mala 17, on 23.

Po roku sa vzali. Jej rodičia s tým mali problém, no láske sa nedá brániť a tak zmohli veľmi málo. Jediné, čo sa im podarilo, že na svadbu si ženích vzal modrý a nie čierny oblek a že nevesta mala dlhú sukňu a nie krátku nad kolená.

Nikto však netušil, že nevesta je už v treťom mesiaci, len nevesta sama. Keď sa konal novomanželský tanec, oprela si hlavu o ženíchove plece a pošepkala, „Odteraz budeme takto tancovať traja,“ a ženích sa len usmial a pritisol si ju ešte bližšie, div ju nerozpučil. Potom sa zháčil a držal ju jemne, aby jej náhodou neublížil.

„A čo ste, prosím Vás, robili na takom koncerte? Vyzeráte ako ťažký roker.“ Spýtal som sa ho.

„Celé to bola náhoda. Večer predtým sme s kamarátmi dosť veľa pili a ráno som sa zobudil v Šalgotarjáne.“

„Preto ste išli na koncert?“

„Povedal som si, že keď som už tu, tak prečo nie.“

„Asi to tak malo byť...“

„Určite to tak malo byť,“ poopravil ma.

„A jej to nebolo divné?“

„Ona sa na tom zabávala. Nebol deň, keď by to nespomenula.“

Prácu mali obaja v miestnej textilke, no keď bola v ôsmom mesiaci, odišla na materskú dovolenku. On robil podnikového šoféra. Jazdil na zájazdy ako šofér autobusu, alebo keď prišli veľkí súdruhovia, vozil ich na podnikovej Tatre po stretnutiach. Mali ho radi, aj keď boli zarytí straníci. Vymykal sa konvenciám, odmietal autority, ale prácu si plnil zodpovedne a správal sa k nim s úctou. Bolo málo takých ľudí, ako on, ktorí sa vedeli orientovať v „nepriateľskom“ prostredí.

Všetkým, najmä jej rodičom prišlo neuveriteľné, ako rýchlo jej po svadbe narástlo bruško. Ani ich nenapadlo, že tehotná bola už pred svadbou. Alebo si to nechceli pripustiť, ktovie.

Keď jedného dňa prišiel pôrod, On bol na podnikovom výlete v blízkej dedine. Z práce mu volali na miestnu autobusovú stanicu, že posielajú náhradného šoféra a že on môže ísť za ženou. Do mesta prišiel, až keď rodila. Náhlil sa do nemocnice, kde mu oznámili, že pôrod priniesol nečakané komplikácie, ale že dieťa je v poriadku. Keď sa spýtal na manželku, odpovede sa nedočkal.

Bohužiaľ, manželka mu umrela, svoje dieťa ani nevidela. On bol zdrvený, no musel sa zaprieť, predsa mal malú dcérku.

Na podniku vyvesili čiernu vlajku a na pohreb prišlo mnoho ľudí z fabriky. Prišli tam jej rodičia, súrodenci, bratranci a staré mamy so starými otcami. Z jeho rodiny tam boli len jeho rodičia, ostatní boli dávno mŕtvi. Jej rodičia ho vinili zo smrti ich dcéry. Vyčítali mu, že mal byť doma, keď prišiel pôrod a na vnúča sa nechceli ani pozrieť. Dcérku si držal na rukách a na tváričku jej padali jeho krokodílie slzy. Mal na sebe čierny oblek zo svadby.

Od pohrebu prešlo osem rokov, dcérka sa učila dobre a na matku sa pýtala veľmi málo. Nepamätala si ju a, napodiv, veľmi jej nechýbala. Zato on bol stále sám. Vždy, keď sa s nejakou ženou schyľovalo k intímnostiam, cúvol, lebo ho posadli výčitky.

„Vtedy som si uvedomil, že aj keď som rocker, som skrotený.“ Zamyslene poznamenal.

„Takého som ešte nevidel. Teraz dcéra ešte študuje? Alebo niekde pracuje?“ Spýtal som sa zo slušnosti.

Keď chodil z práce na zájazdy, malá zo školy musela chodiť sama. Bývali neďaleko nej, od bytovky to bolo len cez cestu. Tá cesta vôbec nebola frekventovaná, práve naopak. Bolo to na skoro stále prázdnej ulici.

Aj teraz bol na jednom zájazde. Zhodou okolností, bol na zájazde v Šalgotarjáne v podobnej textilke, ako bola aj v jeho meste. Ženy mali nejaké školenie, ohľadom nových strojov. Bolo to iba jednodňové školenie, takže večer sa všetci vracali domov. Keď odparkoval autobus na parkovisku pri fabrike, prepadol ho veľmi zvláštny pocit úzkosti. Nevedel čo si o tom má myslieť, až kým neprišiel k svojej bytovke. Pred ňou sedel na lavičke policajt, ktorý keď ho uvidel, zložil si čiapku a so sklonenou hlavou mu oznámil:

„Pán (ten a ten), je mi to veľmi ľúto...“

„Čo sa pre Boha stalo,“ skočil mu do reči náš hrdina.

„Vaša dcéra, keď sa vracala zo školy, zrazilo ju auto. Bohužiaľ na mieste umrela.“

Náš hrdina mal v hrdle hrču. Tento krát nevedel plakať, doteraz si to vyčíta. Nechápal, tak isto ako to nechápem ani ja, že ako mohlo na stále prázdnej ceste, práve vtedy ísť auto a zraziť ju. Nechápal, prečo nemohol byť s ňou a nejak tomu zabrániť. Ani nevedel, či by tomu vôbec zabránil. Vodič auta ju totiž zrazil na prechode, navyše bol opitý, takže je možnosť, že by sa to stalo aj tak. Takéto veci ale rodič, ktorému umrie dieťa, nechce počuť. Vždy, v každej sekunde jej krátkeho života, by sa pre ňu obetoval a aj tentokrát by to určite spravil. Ale nemohol.

Keď spustili jej rakvičku do zeme a zasypali ju hlinou, hodil na kopček červenú ružu, nepočkal na kondolovanie smútočného zástupu a namieril rovno do fabriky. Podal výpoveď zo dňa na deň.

„Ale druhej manželke pán Božko požehnal. Má tri deti.“

„Takže ste sa oženili aj druhý krát.“

„Tiež to prišlo nečakane. Mala muža idiota, v štyridsiatke od neho odišla a desať rokov sa snažila nejak prebiť životom.“

„A potom spoznala Vás?“

„Hej. Obaja sme už po päťdesiatke, rozumieme si a máme sa radi. Jej deti ma berú v pohode, vzájomne sa rešpektujeme.“

„Zniete veľmi vyrovnane.“

„Nemám na výber.“

„Tá pani za pokladňou, to je ona?“

„Hej. Pred rokom som si kúpil tento obchodík, tak sme z toho spravili taký malý rodinný podnik.“

„A chodia sem vôbec ľudia? V takejto malej dedine?“

„Tiež sa čudujem, ale chodia. Minulý týždeň sme mali tržbu osem tisíc...“

„Dosť veľa...“

„Áno, veď hovorím.“

Postavil sa.

„No dobre, tak ja pôjdem. Nechcem aby tam ostávala sama.“

„Veď spravíte dva kroky a ste tam. Dajte si so mnou ešte jednu,“ vytiahol som krabičku cigariet a ponúkol som ho.

„Nie, vďaka. Nechcem aby tam bola sama.“ Podal mi ruku.

„Ja som Majo,“ predstavil sa mi.

„Ja som (moje meno), rád som Vás spoznal.“

„A veď sa ešte vidíme, dovidenia!“

„Dovidenia.“

Odišiel naspäť do svojho obchodíka, ktorý mal minulý týždeň tržbu osem tisíc a k žene, ktorú nechce nechať osamote.

Zdieľaj článok na facebooku
54 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Pubertslatinocelny

    31 ročný muž
    konské-e zuby

    Pekný príbeh, ale chcem povedať, že v totalne nezávislom teste 11 alebo viac pív Zlatý bažant skóroval hodne vysoko!
  2. 2
    Deny1993

    25 ročný muž

    @pubertslatinocelny Moze byt, ale mne vobec nechuti. Pride mi taky sladkasty...