„Aká bola otázka?“ „Nič som sa nepýtala,“ odpovedala mi žena a jej malé oči ma priam prebodávali. Pozrel som sa za seba, či náhodou nie som priesvitný a nepozerá sa na niečo za mnou.

„Haló,“ ozvala sa znova. „Je to všetko?“

Spamätal som sa a znova sa na ňu otočil. „Áno.“

Postavil som sa a odišiel. Pred bankou fúkal vietor a tak som si otvorenú peňaženku radšej zatvoril. Nechcel som prechladnúť, bol som akurát po chorobe.

V črepníkoch popri chodníku boli čerstvo nasadené muškáty a pri jednom z nich stál pes so zdvihnutou nohou. Nech sa snažil ako len chcel, nedokázal omočiť okvetné lístky týchto kvetov a tak, s nešťastnou tvárou, ocikal len kvetináč. Ja som ho chápal, veď sa tiež niekedy neviem trafiť.

Rozmýšľal som, prečo som bol v banke, keď som odtiaľ žiadne peniaze nevybral. Cítil som sa ako vo sne a nerozumel som svojmu rozhodnutiu spred pár minút. Žeby som tam žiadne peniaze nemal? Ak by to aj bola pravda, nechcel som si ju pripustiť.

Predo mnou kráčal starý pán s ušankou na hlave. Zdalo sa mi, že počúva moje myšlienky, lebo hlavu mal jemne pootočenú do boku. Pridal som do kroku, aby som ho mohol zastaviť. Keď som ho išiel osloviť, otočil sa a pozrel mi priamo do očí.

„Môžem Vás pozvať na kávu?“

Nemal som čo stratiť.

„Môžete.

Na nádvorí obchodného domu bola jediná kaviareň, kde sa mohlo fajčiť. Tento otvorený priestor pôsobil klaustrofobicky, lebo bol preplnený ľuďmi z ktorých sa dymilo.

„Nikdy by som si nebol pomyslel, že tu je toľko fajčiarov.“

„Viete, mladý pán, boli by ste povedali, že TU dnes budete sedieť aj Vy?“

„Chodím sem každý deň.“

„Nerozumiete mi.“ Z náprsného vrecka kabátu si vytiahol krabičku cigariet. Jednou ma ponúkol a mňa slušnosť donútila, jednu si vziať.

„Boli by ste povedali, že dnes budete sedieť práve TU?“ Pokračoval a ja som naňho nechápavo hľadel.

„A kde teda sedím?“ Potreboval som to vedieť.

„TU!“

Rozčúlil sa a hodil predo mňa svoj zapaľovač.

Keď som žmurkol, na chvíľu sa mi pred očami zjavila drevená podlaha a na nej kaluž krvi. Vtedy mi napadla myšlienka, že dovtedy som vlastne nežmurkal.

„Ešte raz, mladý pán. Načo ste boli v banke?“ Ako stlačením magického gombíka bol kľudný.

„Ja neviem, nespomínam si...“

Skočil mi do reči. „Len sa zamyslite. Neboli ste náhodou v banke pre peniaze?“

„Ale veď som si žiadne nevybral.“

„Ako potom chcete zaplatiť?“

„Čo chcem zaplatiť?“

„S Vami nie je žiadna reč,“ na chvíľu sa odmlčal. Potom očami zaostril na moju tvár. „Niečo máte na čele.“

Prešiel som si po ňom rukou a zacítil niečo teplé.

Sedela na stoličke a ako každý deň, tak aj dnes si plnila dennú normu. Mala mnoho klientov, bola dobrá v tom, čo robila.

O pol dvanástej, akurát keď mala ísť na obed, k nej prišiel ďalší. Mladý chlapec, očividne bol neskúsený. Chcel si u nej otvoriť účet, vraj k nej chodil už dlhšiu dobu jeho otec. Vnútorne s tým nebola spokojná, ale bola to jej práca.

Predstierala kľud, potlačila hlad a podala mu hárok nevyplnených formulárov.

„Ste študent?“ Spýtala sa profesionálnym tónom.

„Som,“ chlapec odpovedal. „Rovno by som si chcel vložiť peniaze.“

„Samozrejme, len mi prv vyplňte tie formuláre, prosím.“

Chlapec vyplnil formuláre.

„Koľko by ste si chceli vložiť?“ Znova sa spýtala žena na stoličke.

„Päťdesiat eur,“ odpovedal chlapec a načiahol sa rukou do vrecka na vetrovke.

Dvere do banky sa rozrazili.

„Nehýbte sa!“

Nik sa nehýbal. Len mladý chlapec na stoličke oproti dverám vyťahoval z vrecka neznámy objekt.

Ozval sa výstrel. Neznáma osoba, ktorá rozrazila dvere, vypálila smerom ku chlapcovi. Zamestnankyňa banky hľadela skleným pohľadom chlapcovi na tvár, po ktorej mu stekal prúd krvi. On sa pomaly zosunul zo stoličky na zem a mŕtvymi otvorenými očami hľadel do prázdna. Okolo hlavy sa mu tvorila kaluž z jeho teplej krvi. Guľka, ktorá mu preletela cez čelo, zasiahla aj ženu na stoličke do ramena. Žena začala kričať.

Neznáma osoba v panike spustila zbraň na zem. Otočila sa a chcela vybehnúť z banky, no dvere boli zamknuté bezpečnostnou poistkou, ktorú niekto stihol aktivovať. Neznáma osoba si kľakla na kolená a začala vzlykať.

„Boli by ste povedali, že TU dnes budete sedieť aj Vy?“ Opýtal sa starý pán v ušanke znova.

„Prepáčte, ale nerozumiem.“

Chlap sa postavil. Natiahol sa k vedľajšiemu stolu a zdvihol z neho poskladané noviny.

„TU.“ Povedal a hodil noviny predo mňa.

Na titulnej stránke bola fotka mŕtveho chlapca, ktorého v ten deň o 11:45, zastrelila osoba, ktorej totožnosť ešte nebola zverejnená. Keď som sa bližšie prizrel tvári chlapca, ktorý ležal na zemi, pochopil som.

Tá tvár bola moja.

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
drink  25. 1. 2018 23:23
Chce to upravit, ale nie zle, na birdz pomery.
 fotka
deny1993  26. 1. 2018 18:10
@drink ďakujem
Napíš svoj komentár