Zmiznutie

Mali sme pri posteli kvety. Na jej strane. Od svadby uplynuli dva roky, každú nedeľu som jej ich nosil. Prvý rok im menila vodu každý deň, kým neodkvitli. Dnes bol pondelok.

Otvorila oči. Spala obrátená chrbtom ku mne. Pohľadom hodila na kvety na jej nočnom stolíku. Pomrvila sa, aby mi signalizovala, že svoj spánok už nemusím predstierať. Tiež som sa pomrvil. Obaja, ako pri synchronizovanom plávaní, sme sa posadili na svoje strany postele. Matrac sme mali stále jeden veľký. Obuli sme si papuče. Ona išla do kúpeľne, ja som išiel spraviť kávu. Vypili sme ju bez slova. Odišla do práce.

Pre mňa to bol vrchol dňa. Každé doobedie som si plánoval poobedie nasledujúceho dňa.

PONDELOK – prejsť sa k rieke, narátať ryby (mohlo by ich už konečne byť sto), nakúpiť na stredu, odniesť žehličku do opravy, vyzdvihnúť odtiaľ fén.

Môj program bol jasný, ale nezabral mi celé poobedie. Zvyšok som trávil čítaním novín a aj keď šport nemusím, zaujal ma článok o Saganovi. Už zas.

Vrátila sa tak, ako vždy, o pol štvrtej. Fungovali sme automaticky a ani sme si neuvedomili, že sa nerozprávame.

„Dnes som sa šiel prejsť.“

„Tam, kde si bol aj včera?“

„Nie. Teda áno...“ Vôbec ju nezaujímalo, kde som bol. Poznala moje miesta a vedela sa im vyhýbať. Doma bola všade. Len vonka som mal súkromie.

„Čo sa deje?“

„Prečo?“

„Tak kam si sa šiel prejsť?“

Prejavila o mňa záujem. Prvý krát po roku.

„Bol som na Hlavnom.“

Stisla pery. Zdvihla na mňa pohľad od svojho taniera. Pochopila.

„A čo si tam videl?“ Priama – nepriama otázka.

„Pár holubov. Pár s dvoma rôznymi šálkami kávy.“

„Jedna bola väčšia ako druhá?“

„Nie. Jedna bola modrá a druhá hnedá.“

Jedna bola väčšia ako druhá.

Odľahlo jej.

Pred svadbou sme spolu chodili tri roky. Mal som ju stále na očiach takú, ako keď sme sa spoznali. Chudá. V tábore, kde sme obaja lektorovali. Bol som tam nový, ale ostatní chalani ma prijali medzi seba, ako keby som tam chodil už od nepamäti. S deťmi to bolo iné. Autorita pri tínedžeroch sa nedá vydobiť a v mojom prípade ani získať. Nechcel som im prikazovať. So mnou to nerobilo nič, prečo by malo s nimi? Ostatných počúvali na slovo.

Každú noc sme sa my, lektori, šli kúpať do bazéna. Keď už deti spali, dvaja ostali ako dozor, keby sa náhodou niečo stalo. Ostatní išli k vode. Bolo to prvý večer tábora. Budík mal byť o siedmej a tak sa všetci pobrali na izby o štvrtej ráno, no mne a ani jej sa nechcelo. Ona plávala v bazéne svoje dĺžky a ja som sedel na kraji, močil si nohy a pozeral na hviezdy.

Na tvár mi dopadol vrchný diel jej plaviek. Keď som si ho sňal z tváre, zakryl mi ju aj spodný diel. Keď som si dal dole aj ten a pozrel sa na vodu, nevidel som ju. Skočil som do bazéna a ponoril sa. Otvoril som oči a uvidel ju pred sebou. Jej vlasy vyzerali pod vodou ako morské riasy. Biele morské riasy, ktoré sa vznášali okolo jej hlavy a jemne jej hladili líca. Od tej chvíle som nechápal, ako som bez nej mohol žiť. Bez tých malých pŕs, ktoré pripomínali malé kopce za dedinou južného Slovenska, bez rúk s dlhými prstami a bez nôh, ktoré by nepredbehli ani sedem míľové čižmy.

Tiež sa na mňa pozerala. Pohľad jej padol na moje plavky, rýchlo, ako nervózny chlapec, som si ich stiahol a nechal plávať. Potom sme sa milovali. Odvtedy sme sa milovali stále.

UTOROK – prejsť sa k rieke, ísť na Hlavné a skontrolovať šálky. Pochopiť.

„Aký si dnes mala deň?“

Ešte stála v chodbe, ja som bol v kuchyni a nevidel som na ňu. „Dobrý, dostala som darček od kolegýň.“ Tie slová, aj keď vzdialené, prenikli do mňa a pod žalúdkom som pocítil napätie.

„Aký darček?“

Vošla do kuchyne a v ruke držala červenú ružu bez tŕňov, jemne zdobenú lístkami a papradím. Vzala zaváraninový pohár a napustila doň vodu. Kvet v ňom vzala do spálne. Potom sa vrátila a kvety, ktoré som jej dal v nedeľu, položila na kuchynskú linku.

„Kľudne ich vyhoď.“

„Ešte neodkvitli.“

„To nevadí, nepotrebuješ ich.“

Nevyhodila ich.

Prečítal som noviny dva krát, kým bol čas, ísť do vane. Dve šálky, ktoré som dnes videl na Hlavnom, boli také isté ako aj včera. Včera boli prázdne, dnes z nich vôbec nebolo odpité. Ústa mali inú prácu. Do šľaka, ja som si mal nájsť inú prácu.

Mal som pocit, že stojí za dverami do kúpeľne. Počul som ju dýchať. Chcel som vyskočiť z vane, otvoriť dvere a nachytať ju, ako ma špehuje. Pokrytecky by som sa na ňu oboril a vyčítal jej to, čo ja robím jej.

STREDA – ísť na Hlavné

Program na stredu mám jasný. Žehlička je už opravená, mám sa po ňu zastaviť, no dnes žehliť aj tak nebudem. A ani ona. Vstala skorej ako ja. Nepomrvila sa, len sadla na kraj postele, opatrne, aby ma nezobudila. Vzala zaváraninový pohár s ružou do kuchyne a vymenila v ňom vodu. Kúsok stonky odstrihla, aby kvet vydržal čo najdlhšie.

Ja som ležal v posteli, až kým neodišla do práce. Ruža bola znova na svojom mieste. To miesto bolo predtým moje.

Pri smetnom koši bola položená kytica nedeľných kvetov v odstátej, smradľavej vode. Aj kvety boli zhnednuté. Žlté ľalie sa zmenili na hnedé tynie. Neprekvapilo ma to. Len tá samozrejmosť s akou ich vyhodila do smetí. Začal som cítiť, že prestávam existovať.

Hlavné bolo plné. V strede týždňa, bývali trhy. Ľudí bolo všade až priveľa a aby som mohol vidieť na šálky, musel som ísť bližšie, ako predtým. Stál som za stoličkou, ktorá patrila tej väčšej šálke. Bol som tak blízko, až som cítil škoricu ktorá v nej bola. Šálka bola nedotknutá. Aj tá malá. Prvý krát na nej bol odtlačok rúžu. Dnes bola čistá ako sneh.

Všimla si ma. Ak ma vôbec videla. Otvorila oči, keď sa ešte bozkávali. Stál som za jeho chrbtom a ona, aspoň to tak vyzeralo, hľadela priamo na mňa. Alebo cezo mňa. Nič mu nepovedala a keď sa ich pery odlepili, chytila svoju malú šálku a odpila si z nej. Znova na šálke ostal rúž. Ten istý, ktorého zvyšky mal aj on na perách.

Keď prišla domov, už som ležal v posteli. Cítil som sa zvláštne. Nebola sama. Z chodby som počul, ako dychájú, ako sú na seba nalepení a začínajú sa milovať už v chodbe. Vyzliekali sa, kostica z jej podprsenky dopadla na zem s rachotom, ktorý mi pretrhol ušné bubienky. Už som nič nepočul. Len cítil teplo ich dychu.

Do spálne prišiel sám. Vôbec sa nezarazil, že ležím v posteli. Bol nahý, na sebe mal len košeľu. Rozopnutú, takže jej význam mi unikal. Mal odkryté všetko, čo som nechcel vidieť. Zhodil ju na zem a ľahol si tam, kde som ležal ja. Ľahol si na mňa, ale nič si nevšimol. Prepadol sa do mňa, ako keby som bol duch. Keď prišla, ľahla si vedľa neho. Nikdy som ju nevidel takú šťastnú pri milovaní, ako teraz, keď sa milovala s ním a ja som bez pohnutia ležal vedľa nich. Vtedy som prestal existovať.

ŠTVRTOK - ...

Zdieľaj článok na facebooku
54 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Lafiziq

    24 ročný chalan
    Bratislava

    veľmi skľučujúce, ale určite to najlepšie, čo som medzi blogmi za ostatné obdobie našiel (thumbs)
  2. 2
    Deny1993

    25 ročný muž

    @lafiziq Vďaka :)