Laná čo sme potrhali, nitky čo nás udržali

Bol raz jeden človek. Sám vo svojom svete. Veľa a rád premýšľal. Keď už nebol chlapec ale mladý muž, cítil sa slobodný ale osamelý. Začal sa túlať a chodieval tam kde predtým nebol. Celý život bol priviazaný o lano ktoré sám nevedel kam vedie. Kdesi ďaleko. Ale nikdy ho neobmedzovalo, hocikam mohol ísť, lano bolo nekonečne dlhé.

Našiel obrovskú priepasť. Tak ozrutnú a temnú že hltala samotné svetlo. Za ňou nebol obzor, iba prázdnota. Bola to priepasť za ktorou končil celý svet. Vedel že každý čo si ju nevšimne a spadne tam, už je naveky preč.

V tme.

Prechádzal sa a obdivoval to čo videl, ale z dostatočnej vzdialenosti, aby sa nešmykol a nespadol tam. Jedného dňa, keď bol veľmi zvedavý čo je dolu, išiel až ku okraju. Zrazu ho zastavilo lano. Videl priepasť ale nemohol sa pozrieť rovno dolu. Videl len kus toho všetkého. Toho ničoho. Lano ho nepustilo ďalej, takže spadnúť dole nemohol. Ale on tak chcel vidieť ten zráz, cítiť ten studený vietor z ktorého takto obďaleč cítil len vánok. 

Vidieť do samotnej temnoty.

Ako išli dni, ktoré už ani nerátal, jeho samota ho často brávala za ruku a ťahala ku priepasti. On ale nechcel skočiť. Rád sedával pri okraji, kde kúsok od neho končila tráva a posledné steblá voľne viali vzduchom. Zo spodu ťahal studený vietor, akoby tam dýchala samotná smrť. Z druhej strany hrialo slnko ktoré zalievalo teplom všetko čo jeho lúče pohladili. Premýšľal nad tým aké je to zaujímavé, cítiť pokoj a teplo. 

No ten chlad , hoci bol nepríjemý, niekedy lákal práve pre to že ho nepoznal. Postavil sa. Pozeral sa do tej temnoty a na chrbát ho príjemne hrialo slnko. Tvár mu zalieval studený vánok ktorý chladil ako voda. Rozprestrel ruky a predstavil si ako spraví krok do predu a ...

vzlietne...

Bežali dni, týždne. Jeho duši bolo ťažko. Akási trpkosť ktorá bola hnusnejšia než najchladnejšia zima, veď samota ...

Samota.

Bolelo ho, ani nevedel kde, ani nevedel ako, prečo...

Prišiel tam kde bol teraz najradšej. Priepasť sa ťahala od prava do ľava, od nekonečna po večnosť. Bol už rozhodnutý.

Nerozprestrel ruky. Veď nieje hlúpy, aby nevedel že nad tou černotou preletia len vtáky, aj to len na chvíľku keď zablúdia a hneď idú zase späť.

Zavrel oči, nadýchol sa a s výdychom sa prevážil do predu.

...Voľnosť...

Ako nikdy predtým.

A v tom, za tú mikrosekundu voľnosti to zrazu prestalo. Ucítil že ho zastavilo lano. Zobral ho do dvoch rúk a jedným razom ho roztrhol. Silne prasklo, ako keď sa roztrhne niečo silné. Ale ono to šlo tak ľahko...

Rozbúšilo sa mu srdce. Chcel ju. Tú tmu a chlad, chcel sa do nej ponoriť a nechať ju nech ho zaleje, pohltí...

Túžobne znova zavrel oči a spravil krok tam kde ho predtým lano nepustilo. Od priepasti už len pol kroku. Pristúpil k okraju. Zo spodu vial príjemne nenasilný, ale ľadový vietor. Prečo by niekto chcel ísť sem , keď za sebou má slnkom zaliatu krajinu ? Odpoveď neexistuje. Aj tak ho to ťahalo. Tá nádherná prázdnota, sloboda, už nemyslieť, necítiť tú samotu...

Krok do prázdna...

...voľný pád

O zlomok sekundy to ale zastalo. Tentoraz cítil na hrudi čosi, niečo tenké, čo ho zachytilo.. tenké ako vlasec z udice, no také silné že ho to zastavilo. Nebolelo to.

Prekvapený pozeral naokolo čo sa deje. Videl že tá nitka sa ťahá vzduchom , oblúčikom prečnieva ponad priepasť. Vietor sa s ňou pohráva akoby to bola pavučina.

Už ho nezaujíma priepasť, je zvedavý čo je to a z kade to prišlo. Ťahalo ho to späť. Nechal sa niesť.

Zrazu tam stála. Dievča, žena, či akási bytosť, z ktorej namiesto lana, ťahala sa táto nitka. Ostal ako obarený. Kto si a prečo si tu ? Sama nevedela.

Videl že z nej visí viacero pretrhnutých lán.

- "Sama som ich pretrhla. Chcela som skočiť dolu, vidieť priepasť... no v poslednej chvíli som prestala chcieť, zachytila som sa o okraj a vytiahla som sa hore. A teraz ... som zablúdila."

Zablúdila. Chodila po okraji, lebo sa už bála skočiť. Sotva prešla minúta a on spoznal lásku. Zamiloval sa. Do jej neuveriteľne nádherných očí. Tak rýchlo, tak bezhlavo, ale cítil to tak. Jej hlas mu znel aj po tom čo dohovorila, jej ruky darovali každým dotykom viac tepla než slnko. Zalial ho pocit aký nepoznal. Zamilovaný.

Jej vlasy voňali ako ona sama... nádherne a zvodne. Videl na nej že sa zamilovala tiež. Cítili sa ako dve spriaznené duše. Boli viac ako spriaznené duše. Boli ako dve kvapky vody čo sa zliali. Splynuli spolu.

Hlupák chcel skočiť. Nevedel čo ho čaká. A možno práve tým sa našli...

Za ňu by skočil aj sto krát, nechal sa akokoľvek zabiť, jeho hrialo to že ona žije a usmieva sa. Uviazali sa všetkými lanami ktoré našli a mali. Uviazali sa pevne, jeden k druhému.

Bežali dni. Ona rada odbiehala sem a tam, ako malý zajko, on vždy išiel rovno, hoci nevedel kam. Vždy ale išli spolu. Zvykli si na seba. Opustili priepasť a išli preč. 

Tam nastali prvé nezhody. Ona rada odbiehala sem a tam, obdivovala všetko čo je po okolí, on ju ale chcel mať pre seba vždy nablízku, bál sa že príde o svoj poklad. Vždy zatiahol lanom, len čo zašla niekam za roh.

Začali prvé hádky. Každý za seba. Ona nevidela že ju bezbreho miluje. On nevedel že ju nekonečne spútal. Laná medzi nimi zhrubli a on si ich skrátil. Ona ich začala jedno po druhom ... trhať. Keď už ostali sotva dve - tri, zakričal :

"A dosť !"

Obidvaja krokom od seba, ťahali...

... až tie zvyšné laná praskli.

Také silné.

A neudržali ich spolu.

Silnejšie na svete neexistovali a ani nebudú. Tak prečo ?

Odišli od seba, každý inou cestou. On našiel inú lásku, nie takú silnú, ale stačila mu. Ona našla... asi niečo lepšie. Nevedel, nepočul o nej.

Bežali dni, roky...

Zabudol.

Alebo len chcel zabudnúť. Stále nedokázal z hlavy vyhnať tie spomienky. Už ani neveril že to naozaj bolo.

V tom si všimol že okrem tých laniek, ktorými si držal tú svoju lásku, má aj akúsi... cverničku... nitku... takú istú ako ona vtedy... ale nie, to je blbosť !

Zobral nožnice. Nedala sa prestrihnúť. Kam vôbec vedie ? Vybral sa raz zistiť , dlho išiel až našiel... ju. Bola šťastná. S iným. Neprial jej to. Pre milión dôvodov. Zobral sekeru a z celej sily sa rozohnal. Presekol tú nitku. Bol koniec.

Ušlo zase pár rokov, on už vystriedal lásky toľko krát až bol z celého toho znechutený. Ale naučil sa žiť s tým že láska neexistuje.

Po čase sa cítil zase sám, začal znovu premýšľať o tom čo bolo. Uvedomil si že tá prvá skutočná laska, ona za to nemohla. Možno osud, možno hviezdy... ale už nechcel žiť s tým pocitom, že ju nenávidí. Sám vedel že to tak nieje, hoci sa mu ľahšie žilo v tom klamstve.

Odpustil jej. Sám si ale nepovedal nič také, lebo vedel že nieje čo odpúšťať. Ona bola mladá, on bol hlúpy a nenechal ju dýchať. Nebola to vina nikoho, hoci plakali obaja.

V tom zacítil ... zaťahanie. Z niekade kde kedysi bola...

Ona tam stále je !!!!

Tá malá nitka, teraz už tenká ako vlas. Ale je tam. Nikdy nezmizla. Alebo ju presekol a toto je ďalšia ? Nikto nevie, je mu to jedno, ale je tam. Taká tenučká, no vedel že keď ju zoberie do rúk, neroztrhne ju. Sekeru na nej zatupí, nožnice na nej zlomí. Je nekonečne silná.

Išiel na ňou, viedla ho. Netrvalo dlho a našiel ju. Usmievala sa. Bola šťastná, s niekým iným než pred tým. S niekým iným než on. Boli k sebe zviazaný lanami ktoré neboli také silné ako tie ich kedysi, ale neboli vôbec potrhané. Mal slzy v očiach , hoci mu zase prebehla mysľou tá stará iskrička spomienok, nechal ju tam, nech si blúdi. Vedel že je to ako má byť. A bol šťastný že ona je šťastná.

Cítil ako z neho opadlo všetko to zlé čo v sebe roky dusil.

"Nech ju on miluje aspoň z polovice tak ako som ju miloval ja. Nech ju bozkáva tak, ako si zaslúži, hladí tak ako to potrebuje. Zbohom láska."

Zašepkal si v duchu a ešte chvíľu na ňu nemo pozeral. Nechal ich, nech sú šťastní. On už nebol osamelý, hoci bol sám. Nebol smutný, hoci sa nemal prečo radovať. Šiel do sveta, ktorý chcel vždy vidieť.

Dúfal že ak raz bude smutná, nepôjde už k priepasti. Ak pôjde k priepasti, nebude chcieť skočiť. A ak bude chcieť skočiť... Tá malá nitka, tenšia ako pavučinka...

... tá je taká silná...

"...Verím že ťa vtedy udrží..."

Zašepkal studenému vetru nad priepasťou kde práve bol. Posledný krát. Vyrovnaný. Prišiel sa pozrieť a zanechať horkosť a samotu. Zhodil ich dolu,

Otočil sa a už sa nikdy nevrátil.

Po rokoch jej poslal krátky list :

"...Niesú to laná čo nás mali udržať spolu, ale tá jediná malá nitka, čo nás navždy bude spájať..."




Zdieľaj článok na facebooku
124 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 2
    Clarise

    19 ročné dievča

    Veľmi krásne (: a výstižne ... Skoro ako v skutočnom vzťahu... Čo ťa inšpirovalo?(vlastne skúsenosti?)
  2. 3
    Emzááák

    17 ročný chalan
    Kysuce

    K@rva fix! Wow :D Dobréé. (thumbs)
  3. 4
    Depropex

    27 ročný muž
    Už nikto

    @clarise ano. zivot pise take pribehy. Ja som to len preanimoval
  4. 5
    Ausgezeichnet

    22 ročné dievča

    Tak nádherne napísané, že i moja cvernička na chvíľu ožila a vrátila ma myšlienkami tam, kam som jej zakázala ma ťahať...
  5. 6
    Depropex

    27 ročný muž
    Už nikto

    @ausgezeichnet na tom nieje nic zle. Treba byt ale vyrovnany aby to nerobilo zle :)

    a dakujem som rad ze sa to paci.