18 ročný chalan, Nuladimenzionálny priestor

Slnko za dverami

Čakal pred dverami. Bolo skoro ráno. Každý deň vstáva ráno o piatej, umyje sa, posedí na balkóne s ranným čajom v rukách a pozoruje východ slnka. Keď náhodou slnko vychádza neskôr, predstavuje si ho. Ale včera nie. Včera vstal o deviatej. Teraz tu takto stojí a predstavuje si východ slnka na tomto neobvyklom mieste. Machom porastený schodík predo dvermi bol celý popraskaný a on videl ako slnko pomaly rozjasňuje potôčiky, rieky až nakoniec oceán. Stál po členky v mláke. Nechcel vystúpiť na schodík a zničiť všetko čo si predstavil. Nechcel meniť minulosť a každodenný východ slnka. 

Kedy už príde ? Dávno tu mal byť. 

Precitol zo sna, ktorý mu bol každodennou skutočnosťou. Tušil, že sa klame ale bolo by to veľmi opovážlivé niečo také nazývať klamstvom. Pošúchal si prsty obzrel sa okolo seba a ešte raz zaklopal. Nikto sa neozval. Možno by bol dobrý nápad pozrieť sa cez okno. Podišiel k oknu a nazrel. Otrhaná záclona a za ňou nástenné hodiny. 

Koľko je to vlastne hodín ? 

Nevidno. Prižmúril oči a všimol si muža stojaceho pri vchodových dverách ako sa pozerá malým okienkom na opačnú stranu ulice. Asi niekoho čaká. Vrátil sa späť ku schodíku. Chvíľku postál, potom vybral kľúče a opatrne jeden, taký čo mu prvý padol do oka, pomaly vsunul do zámku. Vydalo to príjemný napĺňajúci zvuk ako keď neskoro večer príde domov a vie, že ho čaká posteľ a za ňou balkón s ďalším dňom a slnkom. Ale včera nie. Včera nie. Zamračil sa a rázne otočil kľúčom, ani nebol prekvapený keď počul cvaknutie a dvere sa otvorili. Urobil nemilostivý krok na schodík a prešiel cez prah. Zničená krajina ostala za ním a za prahom nie jeho domu. 

Obzrel sa. Nikto nikde. Ani muž, ani hodiny. Len schody. Začal kráčať hore, každým krokom zrýchľoval až nakoniec úplne bežal a odrážal sa rukami o zábradlie až bol hore. Je tu. Áno. Zastavil. Len srdce búši a pootvorené dvere pred ním mu niečo chcú naznačiť. Celý čas bolo všetko otvorené. 

Mám? Mám. 

Chytil kľučku a pomaly vošiel dnu. Vyzerá to povedome. Zrak mu padol na budík položený pri posteli. Crrrrrrrrrn. 

Zľakol sa a rýchlo ho vypol. Je 5 hodín. 

Otvára dvere na balkóne a ustatým krokom s čajom v rukách vkročí na ľadovú podlahu. 

Zdieľaj článok na facebooku
12 odoberateľov
Devanelemen

Nepoznám sa... Myslím. Celý život je o spoznávaní, učení, podľa mňa. Určite by som viac o sebe, ale som lenivý...rozmýšľať. Aj keď rád rozmýšľam. Nad životom. Nad zmyslom života, aj keď ho poznám...teda svojho určite. Poznám svoje presvedčenie,to je asi jediné. Rád som vtipný, ale preháňam to. Som trápny, ale snažím sa robiť všetko tak akoby som to nerobil. Aby som neupriamoval pozornosť na seba. Snažím sa aby o mne ľudia nemali predsudky, aby o mne nemysleli, nevnímali ma, aby som bol sám so sebou. Ale napriek tomu, lichotí mi keď o mne niekto rozmýšľa. Ale nechcem to. Asi... Klamem. Seba. Čiže aj iných, sebou. Som falošný. Možno. Keď sám seba klamem, zavádzam. Snažím sa byť zaujímavý a pritom je to také zbytočné pre moju existenciu. Aj keď to čítaš, síce som úprimný, ale nesnažím sa len sám seba oklamať a byť zaujímavý ? Na začiatku som písal, že som lenivý rozmýšľať, vtedy to bolo úprimné, a teraz tu píšem, strácam čas otváraním svojho názoru na seba pre teba. Rád píšem. Či? Veríš?

Komenty k článku

  1. 1
    Tequila

    26 ročná žena
    Košice

    malo to taku snovu logiku aj atmosku, pekne