želám si nebyť. Nie v tomto svete. Asi som sa preň nenarodila a nikdy tu nemala byť. Moje telo ma zrádza po všetkých stránkach a moja duša nie je usporiadaná pre plnohodnotné prežitie v tejto spoločnosti. Keby som nebola človek, ale zviera, matka príroda by sa ma už dávno zbavila ako to bežne robí so slabými jedincami, ktorí sú nemohúci, neproduktívni a zbytoční.
Viem, sú to slová slabocha. Priznávam sa, pokorne sa priznávam, áno, vážení - čujte - som slaboch. Potrebujem pomoc. Ja si totiž asi už neviem pomôcť sama. A v tom spočíva to zauzlenie. Ono sú to totiž veci, v ktorých si dokážem pomôcť IBA JA SAMA a nikto iný. A čo sa deje? NEVIEM TO.
Sedem tabletiek denne. Teraz už len šesť. Občas podvádzam a dám si ich viac, hlavne tie ukľudňujúce. Uvedomujem si, že je to dosť zlé a že by som to nemala robiť. Išla som do toho, že mi bude lepšie. Je mi lepšie.
Ale dostala som sa k chladnokrvnému a racionálnemu zmýšľaniu, ktoré mi čoraz viac predkladá dôvody prečo tu nebyť. Dostala som sa od preplnenosti pocitov k pocitu prázdnoty, kde sa ozýva len smútočná pieta za šťastným životom.
A... smútok sa vracia. Nie v plnej sile, ale stále dosť silný. Nie taký ten vášnivý a pohlcujúci ako more po búrke (aký pôvodne býval), ale skôr taký umiernený a trvácny, ktorí mi obmýva telo a chladí na koži. Čo dáva pocit ničoty a zbytočnosti. Je to ako byť prázdnote, kde sa nešíri zvuk, ani svetlo - vlastne nič, okrem samotných pocitov.
Prečo to vtedy nevyšlo? Prečo to vtedy na začiatku septembra nevyšlo? Čo mi tým chcela "vyššia sila" povedať? Chcela mi povedať: ,,Ži!" alebo : ,,Ostaň, je taká sranda ničiť ťa,"? Prečo ma nechala nažive, keď som chcela zomrieť a urobila všetko preto. Prečo?
Som tak strašne smutná a toľko síl to stojí skrývať. Toľko síl stojí odolávať vnútornému hlasu, ktorý mi hovorí: ,,Udělaj to, Devátko. Odprajskni se. Vodpal z tohohle světa. Potom ti bude líp. Mrtvá bys nic necítila."
Stále v sebe cítim to staré ja. Vracia sa, vždy keď som s tebou, Koloušku. Najmä vtedy sa vracia. Moje racio sa čoraz častejšie pristihuje v myšlienke, že poslať ťa preč a už nikdy ťa nevidieť je jediným riešením na to, aby mi bolo lepšie. Viem, že je to hlúposť a nechcem to. Ale v kútiku duše si uvedomujem, že je to asi jediné, čo mi môže pomôcť.
Ale ak si mám vybrať medzi tým, či ťa vidieť a trpieť bolesť, alebo nevidieť ťa a netrpieť, resp. trpieť len dajakú tú chvíľu, vyberám si rozhodne tú prvú možnosť.
Vieš prečo? Lebo mi na tebe záleží. A čo ostalo vo mne zachované, je pocit nesebeckosti, silne prameniaci z túžby a vlastného zákonu nikomu neubližovať. Najmä tebe nie. Tá časť, neviem nakoľko už veľká, ťa stále ľúbi. Nielenže ťa sebecky potrebuje, ale i nesebecky ti nechce uškodiť.
Občas snívam o tom, že utečiem odtiaľto. Z tohto mesta, niekam preč. Len tak, bez rozlúčky, bez všetkého. Nečakane, rázne a navždy. Nechať tu všetko napospas svojmu osudu a nechať to všetko za sebou. Nechať teba za sebou, Koloušku. A neobhliadať sa za tebou späť. A začať úplne iný život - bez teba.
Nedokážem to.
Nevidieť ťa. Nepočuť ťa. Necítiť ťa. Nemať ťa v hlave. Nemať ťa v srdci.
Nedokážem na teba postupom času zabudnúť. Urobiť z teba len slovo, len spomienku, len pár kratochvíľ, ktoré mi občas prebehnú hlavou.
Klamala by som, ak by som povedala, že ťa stále ľúbim tak veľmi ako predtým. Neľúbim. Veľká časť vrúcnych a nežných pocitov voči tebe, bola vo mne nasilu a sadisticky zabitá alebo potlačená. Pomohla najviac tomu tá tvoja "najnovšia", vlastne tá "staro nová", ak by som mala byť presná. Pomohlo tomu tvoje ľahostajné správanie. Pomohla tomu tvoja surovosť. Pomohla tomu čoraz zväčšujúca bolesť, ozývajúca v prázdnote duše, ktorá ma postihne väčšinu času, keď som s tebou.
Ale najmä tomu pomohlo uvedomenie si skutočnej reality. A priznanie si pravdy. Nemaj však pocit, že moja láska je nejak znevážená len preto, že je menšia. Stále tam je. Stále má šancu rozdúchať silným ohňom, čo však krvopotne a zúfalo strážim. Nedovoľujem si to už. Zakazujem si ťa, ísť proti sebe samej je najlepším riešením.
Zle s tebou. Zle bez teba.
Zle so mnou...
Dobre bezomňa?
...
...
...
Prečo mi nikto neodpovedá?
- Deviatka
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár