Takžee..keď som už raz niekomu povedala, že napíšem blog/y o svojom živote, už dávnejšie, tak by sa patrilo začať.
Takže začnem tým, že pochádzam z Anglicka. Obaja moji rodičia sú Angličania. Ja som sa odsťahovala na Slovensko, pretože som to v Anglicku už nedokázala vydržať. Mám 16 rokov, ako ste už asi vedeli zistiť.

- No jo, neviem ako začať.. -

V Anglicku som to nedokázala vydržať kvôli rodičom. Nie vždy boli ku mne spravodlivý. Väčšinou však nespravodlivý. Nikdy sa ku mne nechovali práve najkrajšie a najmilšie. Nikdy v živote, doslova NIKDY som od nich nepočula slová ako: "Si šikovná." "Si dobrá." "Mám ťa rada." Nie, ja jedine od nich počujem nadávanie, kričanie, vyháňanie, slová aká som hrozná, nešikovná, škaredá, hlúpa a sprostá, že ma nenávidia a že si nezaslúžim mať to, čo mám.
Už odmalička sa o mňa neradi starali moji rodičia. Všetko robili len z povinnosti. Mama vraví, že ma obaja nenávidia preto, že som nechcená a hrozná. Netuším, či je to pravda, no príde mi to ako lož. Že sa tým snaží čosi zakryť.

Od mojich štyroch alebo troch rokov sa o mňa staral môj brat. Sotva si to ešte pamätám, bola som ešte celkom malá. On bol presne o desať rokov starší. Nerád videl, ako ma moji rodičia od seba odháňali, hoci som mala iba pár rokov a nevedela som, či robím niečo zle alebo čo. Tak ma začal brávať von, staral sa o mňa. Veľmi som si ho obľúbila. No keď som začala chodiť do školy, strašne som závidela ostatným deťom, ako ich rodičia vodia do školy, ako sa o nich starajú, koľko lásky im dávali. Mne dával z celej rodiny (vtedy 12-člennej /vrátane mňa/) lásku iba môj brat.
Keď som s tým však prišla za mamou, vždy ma odbila, že ju nemám furt otravovať a mám zmiznúť z očí, lebo jej zavadziam. Vždy sa ma to hlboko dotklo, lenže moja mama ma vždy odohnala ešte nahnevanejšie, že jej tam nemám revať pod nosom.
Môj otec s tým takisto nič nenarobil. Jemu bolo všetko jedno a vždy sa prispôsobil matke. Prišlo mi to, akoby moja matka bola jemu šéf alebo vzor. Čiže ma takisto vždy odbil.
Takisto som videla, že môj brat to nemal ľahké. Moji rodičia ho pre to odsudzovali, že sa o mňa stará, že pre mňa stráca čas, pretože ja som pre nich bola už vtedy stratený prípad. Neraz som ich videla hádať sa kvôli tomu, no ja som tomu vtedy poriadne nerozumela. Myslela som si, že ja robím niečo zle. No nebolo to tak. Zle ničo robil on.
Keď sa teraz tak zamyslím, plno detí malo krásne detstvo. Hrávali sa na ihrisku, s rodičmi a mladšími súrodencami, smiali sa, robili blbosti, ktoré boli buď zlé a poplakali si, keď dostali vynadané, alebo neboli zlé a zasmiali sa na tom s rodičmi.
No ja som čosi také nikdy nezažila. Môj o desať rokov starší brat so mnou chodil von kedy mohol, no to nebolo často..chodil do školy, musel sa učiť, mal plno ďalších povinností. Často som sa ocitala v spoločnej izbe mojich sestier sama a čakala som len na ten čas, kedy sa brat konečne vráti domov. Keď prišiel, utiahnuto a potichu som sedela pri jeho stole alebo na jeho posteli neďaleko postele e čakala, kým sa doučí. Málokedy som sa pohla kúsok od neho, pretože nie raz som dostala vynadané, že chodím po byte, kašlem, poťahujem nosom, robím hluk a zavadziam.
Bála som sa čo i len pohnúť od neho, pretože keby čosi, brat ma obránil. Nemohla som sa ani veľmi hrávať s hlčučnými hračkami, pretože by som dostala vynadané. :/
Tak je to doteraz. Samozrejme, ja sa teraz nehrávam s hračkami, nechodievam na ihriská, no stále dostávam za všetko vynadané - upracem? Len som narobila bordel. Nakúpim? Samé blbosti. Vyperiem? Všetko zle. ...
Neviem, čo som kedy spravila zle. Vždy boli takí ku mne, aj moja stará mama to potvrdila. Vraj som nikdy nerobila nič zlé. Vraj som ani veľmi neplakala, ani som veľmi nerobila hluk. Proste sa stalo niečo, o čom nikto nevie a oni ma teraz nenávidia.
Moja matka bola názoru, že som príliš hlúpa a naivná, keď sa snažím nájsť odpovede na otázky prečo...ako..kvôli čomu..kedy. Bola som pre ňu naivná, keď som sa pokúšala o ich lásku. Pretože sa mi to podľa nej nikdy nepodarí. A zatiaľ sa ani nedarí.

Celý ten čas som sa cítila a aj cítim nenávidená a nemilovaná. ( Či to niekedy pominie..


No to je zatiaľ prvý blog, naozaj ma teraz nenapadá čo písať. :/ Ale onedlho bude ďalší. Snáď lepší...a snáď vystihujúcejší môj život a pocity.
A kto si to prečíta, tak ďakujem.

 Blog
Komentuj
 fotka
holandskasalama  27. 3. 2013 11:41
poznám v mojom okolí dievča, ktorej sa dialo niečo podobné. nikdy to nebudem schopná pochopiť. ale tak som zvedavá na ďalšie blogy
 fotka
devine  27. 3. 2013 11:43
@holandskasalama

Naozaj? No, to nedokáže pochopiť asi nikto. Taký je život, to človek proste nepochopí.. :/

Naozaj? To som rada.
 fotka
astaroth27  27. 3. 2013 19:46
ako sa ti podarilo presťahovať sa a ešte k tomu do inej krajiny, keď nie si plnoletá a ako si sa mohla naučiť tak skvelo po slovensky?

no, tipujem, že toto sa dozvieme v nasledujúcom blogu
 fotka
devine  27. 3. 2013 22:09
@astaroth27

Keďže v ďalšom blogu som chcela povedať čosi iné z môjho života, aby to malo aj nejakú postupnosť, tak ti odpoviem teraz, než aby si čakal na blog o sto rokov neskôr.

Býva tu moja teta, ku ktorej som sa nasťahovala. Takisto ma táto teta už dlhšie učila slovenčinu.
 fotka
smartboy  2. 4. 2013 16:46
písala si mi, že rodičia k tebe neboli veľmi dobrí a ani ti nedávajú lásku...ale že si to mala (máš) až takéto strašné, to som fakt nečakal :´(

Je mi to nesmierne ľúto

Prečo to robia? Kvôli čomu to robia? :/
 fotka
devine  2. 4. 2013 21:44
@smartboy

Nečakal? Ja nerada preháňam, bojím sa, že niekomu ukrivdím. :/

Ďakujem, nemusí.

Prečo? Kvôli čomu? Ja absolútne netuším. Sú ku mne takí už odmalička, odkedy si pamätám, odvtedy som len počúvala: "Choď preč, ty hlupaňa." a "Furt len zavadziaš." :/ Neviem ti povedať že prečo.
Napíš svoj komentár