Slimáci

Mala plné ruky slimákov. Tých malých bledožltých a smotanových s tmavými pásmi. Liezli jej po malých rukách a ona ich očarene pozorovala. Snažila sa predstaviť si vnútro ich domčekov. Miestami mali takmer úplne priesvitnú kožu.

Zo zahĺbených pozorovaní ju vytrhol dôverne známy hlas. Blížila sa k nej matka a vôbec nejavila záujem o cenné závery pozorovaní.
Ponáhľala sa niekam a tak väčšina slimákov putovala späť do trávy. V drobnej hrsti si ponechala tri najmenšie.
Cesta bicyklom ubiehala rýchlo. Videla dvoch psov a snažila sa udržať slimákov vo vrecku zelených nohavíc tak, aby odtiaľ nevypadli a neprišli k ujme počas sedenia na sedačke.
-Kam ideme?
-Za otcom.
Najlepšia možná odpoveď. Ukáže mu slimáky. Premohlo ju vzrušenie, tak mocné, že sa jej vo vzduchu rozhompálali sandále.
Zastavili pred nejakou budovou. Otec sedel v aute, vybrala z vrecka slimákov a rozbehla sa k nemu. Nevenoval jej pozornosť v akú dúfala.

Z úst matky vychádzali slová, kričala a vtedy si všimla ženu sediacu vedľa otca. V istej chvíli sa otcova tvár začala kriviť, akoby to ani nebol on. Naštartoval auto, prešiel matkin bicykel a zmizol v zákrute. Ale však... ako mu teraz ukáže slimákov?

Bicykel sa pokazil. Matka ho tlačila pred sebou a ona kráčala popri nej. Nepamätala si na čo počas cesty myslela, pamätala si z tej cesty len neurčitý strach z konca sveta, hrozný strach z akého možno len vyrásť. Nikto sa nedokáže báť tak ako deti.
Doma si všimla, že sa jej v pästi rozdrvili slimáci a kúsky ich domčekov jej dorezali mäkkú kožu na dlani. Z tých kúskov bolo jasne vidieť, že ich domčeky sú z vnútra obyčajnej bielej farby.

Kúsky mazľavej hmoty musela odniesť do trávy, pretože ako vedela od otca, ktorý nepochyboval o jej útlocitnosti, keď slimák vyrastie, domček mu začne byť malý a vtedy z neho vylezie a hľadá si väčší. Slimáci predsa nezvyknú umierať, to vie každý.

 Blog

26 0 1 0 0

Komentuj

Komenty k blogu