Nie je všetko ako sa zdá...3.

Ako som ráno otvorila a uvidela svoju izbu pri dennom svetle zapáčilo sa mi ako som si ju upratala. Vtedy mi vtrhol do izby Rišo. „Nevieš klopať alebo čo?“, zhúkla som naňho.„Mama sa pýta či ideš s nami nakúpiť a viem klopať, len som ťa chcel prebrať ty naša snehuľa.“Nemám rada keď ma volá snehuľa, totiž táto prezývka sa v Rišovom bohatom slovníku začala objavovať od tej doby ako som ako dvanásť ročná zaspala na knižke o snehulinke a siedmich trpaslíkov. Keďže odvtedy už ubehli štyri roky začína to byť dosť otrepané. „Idem len sa musím obliecť, tak padaj!“ Keď sme sa konečne vyteperili z bytu vyrazili sme smer nákupné centrum. Zdržali sme sa asi dve hodinky. Práve keď sme sa vrátili a s námahou vynášali nákup som stretla Anet. Spýtala sa ma či by som nešla s ňou von...samozrejme aj s jej partiou...Mama ma našťastie pustila tak som sa šla pripraviť. Povedala, že sa po mňa zastaví za pol hodinu. „Cŕŕŕŕn“. „Idem!“, otvorila som dvere a tam už stála Anet. „Waw vyzeráš super Laura. Chalani budú prekvapení!“ Vzala som si kľúče, rozlúčila sa s našími a išla s Anet. Bola som dosť nervózna. Nevedela som ako ma príjmu jej priatelia. Prešli sme cez ihrisko do blízkeho parku. Tam už stálo asi päť ľudí. A medzi nimi i on. Krásny neznámy. Myslela som si, že snívam.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu