O chvíľu som v čiernej diere zazrel dve jantárové oči pozerajúce sa priamo na mňa. Pozerali sa tak prísne, tak , tak....nahnevane? ani raz nežmurkli, hľadeli na mňa neprestajne, bez jediného žmurknutia. Akoby ma chceli zhypnotizovať. Akoby mi vraveli, že tohto Draka sa nesmiem ani dotknúť, nesmiem. A musím sa o niečo postarať.

Začal som postupovať dopredu. Pekne pomaly. Krôčik za krôčikom.

Čo to robím? – Spýtal som sa v mysli sám seba.

„Práve kráčaš ku mne, Wiliam a čaká ťa tu nejednoduchá úloha.“ – Hlas sa zachichotal, ako keby sa smial na tom, čo práve urobil. Ako keby...

Silno som pokrútil hlavou. To nemôže byť pravda. Ja nemôžem, nesmiem....

Ale Hlas pokračoval ďalej nedbajúc na moje námietky. „ Ale môžeš, musíš!“ Vyriekol s autoritou v hlase, ktorej sa nedalo odvrávať.

Práve som porušil sľub. Práve, práve...teraz. Nedodržal som svoje slovo.
Zrútil som sa na zem a tvár som si skryl do dlaní. O hodnú chvíľu som zdvihol pohľad, no nevidel som jantárové, ale zelené oči. Oči, ktoré na mňa so záujmom a zároveň s pobavením hľadeli. Keď som zdvihol pohľad ešte o trochu vyššie, uvedommil som si , že zelené oči nepatria drakovi, ale dievčine. Dievčine asi v mojom veku, možno o trochu mladšej.

Zahanbil som sa a rýchlo som sa postavil na nohy. Až vtedy som si uvedomil čo sa vlastne stalo. Znova som sa zachmúril a myslel som si, že toto je koniec. Koniec všetkého. Celého môjho života. Odteraz už nemám miesto medzi bohmi. Budem zatratený.
Chcel som sa znova hodiť na zem a len tak ležať, nepremýšľať, lebo pre mňa už nič nemalo zmysel.
Zabránil mi v tom neznámi jasný hlas, ktorý som nevedel nikomu priradiť. Zaostril som pohľad a pri jaskyni som zočil dievčinu sediacu na skale, upierajúcu na mňa pohľad zelenými očami. Až teraz som si všimol, že má dlhé čierne vlasy padajúce jej na plecia a staré roztrhané šaty. Bolo vidno, že je tu už dlho,a že medzi ľudí nechodí skoro vôbec.

 Napínavý príbeh
Komentuj
Napíš svoj komentár