1) NMR je škodlivé – nie je, podľa doterajších poznatkov. Nukleárna magnetická rezonancia, toto sa skrýva za skratkou NMR. Ľudia si (pravdepodobne) myslia, že je škodlivá práve kvôli slovíčku nukleárna. Avšak práve vďaka tomu, že je nukleárna, je neškodlivá. Ak chceme pochopiť, prečo je neškodlivá, musíme najprv pochopiť, ako také NMR funguje. Nuž prístroj NMR pozostáva z veľkého elektromagnetu, ktorý vytvára silné elektromagnetické pole. Toto pole je tak silné, že je schopné otočiť magnetické dipóly, ktoré majú niektoré jadrá. Tieto jadrá musia mať nepárny počet protónov, alebo neutrónov alebo oboch (najvďačnejšie sú jadrá vodíka, ale dá sa to aj s fosforom, izotopom uhlíka, kyslíka a pod.). Iba takéto jadrá totiž majú vhodné magnetické dipóly. Ďalej sa budeme venovať len vodíku, nakoľko pre ostatné jadrá je to takmer totožné. Takže keď vložíme jadrá H do magnetického poľa, tie sa zorientujú v jeho smere alebo v protismere. Toto je teraz pre ne (teda pre ich magnetický moment) energeticky najvýhodnejšia poloha. Keď sú takto usporiadané, tak ich vyhodíme z rovnováhy vysokofrekvenčným elektromagnetickým poľom. Jadrá sa snažia potom dostať svoje magnetické momenty naspäť do svojej relaxovanej polohy. No a toto my zaznamenávame pomocou elektromagnetickej indukcie. No a vtip je v tom, nie každý vodík je naviazaný na to isté. Niektorý vodík je vo vode, niektorý vodík je na uhlíku s jednoduchými väzbami, niektorý je na uhlíku s dvojitou väzbou, niektorý je na fosfore. A podľa toho, aké má ktorý vodík svoje prostredie, tak dlho trvá jeho jadru, kým sa mu podarí zrelaxovať svoj magnetický moment. Toto sa zaznamenáva v dvoch rozmeroch a potom sa tu robí taká matematická operácia, čo sa volá že Fourierova transformácia a z výsledku vieme povedať, že aký má daný človek zastúpenie ktorých zlúčenín (trochu zjednodušené, ale v podstate takýto nejaký výsledok dostaneme). Všimnime si, že za celý čas sa nestalo, že by sa nejaké jadro rozpadlo. Teda nedochádza ku vzniku nijakej radiácie. Ďalšia vec, všimnime si, že ani jedno magnetické pole nemá schopnosť zasahovať do vlastností elektrónov. Elektróny atómu (teda tie v jeho valenčnej sfére) zodpovedajú za chemické vlastnosti daného atómu a/alebo zlúčeniny, ktorej je súčasťou. Narušenie tohto je ďaleko väčší problém, ako rádioaktivita, len tak mimochodom. Každopádne ani toto sa nedeje. Do čoho však NMR zasahuje, to sú elektrické signály v mozgu. Preto sa niektorým ľuďom môže zatočiť hlava pri vojdení do prístroja. Ale podľa našich doterajších poznatkov sa nič škodlivejšie nedeje.
2) Defibrilátor naštartuje srdce – nie nenaštartuje, on ho zastaví. Defibrilátor je de-fibrilátor. To znamená, že „zničí“ fibriláciu. Fibrilácia je veľmi rýchle a neusporiadané sťahovanie sa buniek srdcového svalu. Čo je veľmi zlé, pretože tým pádom srdce nepumpuje krv. Fibrilácia môže byť spôsobená námahou po infarkte, infarktom, šokom a kadečím ďalším. Keď srdce fibriluje, tak je nutné ho reštartovať. Čiže najprv ho vypneme elektrickým šokom z defibrilátora a potom ho naštartujeme masážou. Elektrickým šokom srdce naštartovať nevieme, iba ho vieme skorigovať, na čo slúži pacemaker.
3) Teória relativity hovorí že všetko je relatívne – to vôbec nie. Poznáme dva typy teórie relativity a to špeciálnu teóriu relativity a všeobecnú teóriu relativity. Obe však potrebujú minimálne jednu vec absolútnu a tou je rýchlosť elektromagnetického žiarenia (svetla)(vo vákuu). Hovoria však, že relatívny je čas a priestor pre dvoch rovnocenných pozorovateľov. Títo pozorovatelia sú rovnocenný v tom zmysle, že pre nich platia rovnaké fyzikálne zákony, čo je mimochodom obdivuhodná vec. Pre týchto pozorovateľov je iná súčasnosť, aj keď sú obaja v súčasnosti. Aby som to vysvetlil, dovoľte mi použiť učebnicový príklad dôsledkov teórie relativity: predstavte si, že cestujeme v autobuse, ktorý má dĺžku dve svetelné sekundy (to je približne 600 000 km). V strede autobusu je zdroj svetla. Autobus sa pohybuje 100 000 km/s. Keď zasvietime zdroj svetla, tak svetlo z neho dorazí od stredu autobusu na jeho začiatok za sekundu a rovnako k zadným dverám. Avšak vonku stojí náš kamarát a preňho je situácia trošku iná. Jemu sa to bude javiť tak, že svetlo dorazilo na koniec autobusu za 0,75 s a na jeho začiatok za 1,5 sekundy. Je to preto, lebo jemu sa zdá, že koniec autobusu cestuje na miesto, od ktorého sa šíri svetlo a predok autobusu odtiaľ uteká. Avšak pre nás, ktorí sme v autobuse, sa predok ani zadná časť autobusu nehýbu. A tu je tá relativita, hoci všetky zákony sú absolútne pre nás aj pre nášho kamaráta a absolútna je aj rýchlosť svetla.
4) Moč je špinavý – špinavý nie je (pokiaľ tam nie je infekcia), akurát smrdí. Moč je jedna z najsterilnejších tekutín v tele. Nachádza sa v ňom močovina a kyselina močová, ktorých sa telo chce zbaviť, pretože sú toxické. Ale oni sú toxické nie len pre človeka, ale aj pre mikroorganizmy (okrem tých, ktoré napádajú močové cesty). A smrdí preto, lebo močovina sa po čase začne premieňať na čpavok. Ale baktérie v ňom naozaj nenájdeme, pokiaľ teda daný človek nemá nejakú infekciu. Samozrejme, toto tvrdenie je veľmi silné a skutočnosť je tá, že keď sa vymočím do skúmavky, nejaké baktérie tam budú, avšak tie sa tam nevezmú z moču samotného, ale moč ich vyplaví počas svojej cesty von.
5) Nedá sa cestovať rýchlejšie ako je rýchlosť svetla – podľa dnes platnej teórie sa to dá, ale je to veľmi ťažké. Existuje mnoho teoretických modelov, ako by toto mohlo fungovať, avšak ja do akej-takej hĺbky poznám iba Alcubierreho pohon. No a tento je založený na princípe ohýbania priestoru okolo „plavidla“ a to za použitia záporných hmotností. Toto ohýbanie priestoru funguje tak, že sa skráti priestor v smere „jazdy“ a natiahne sa v opačnom smere. Toto celé je možné v teoretickej rovine a neporušuje to žiadne doteraz zistené fyzikálne zákony. Problémom však zostáva nájsť zápornú hmotnosť (alebo zápornú hustotu energie). Pretože, ak by som aj materiál so zápornou hodnotou hmotnosti našiel, ako ho chytiť? Z klasickej mechaniky sa totiž dá veľmi jednoducho vypočítať, že záporná hmotnosť od kladnej proste odíde, lebo gravitačná sila pôsobí vtedy naopak. Riešením ostáva vyrobiť si zápornú hmotnosť niekde v uzavretých priestoroch a vyrobiť jej veľmi veľké množstvo (čo podľa mňa nie je bohvieaké riešenie, ale lepšie asi nemáme). A teraz sa pravdepodobne pýtate: „Aká záporná hmotnosť? Existuje niečo také?“ Odpoveďou je, že z toho, čo doteraz o našom svete vieme (narážam na štandardný model), sa javí, že záporná hmotnosť nie len že môže, ale dokonca musí existovať. Takže v skutočnosti minimálne v teoretickej rovine sa cestovať rýchlejšie ako svetlo dá a to dokonca bez toho, že by sme mali okamžitú rýchlosť väčšiu, ako svetlo samotné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tunidlo
25. 6.júna 2013 14:37
Tak tá 5. je drsne mind-blowing
Napíš svoj komentár