Poznáte ten pocit? Keď sa vraciate domov z najdobrodružnejších prázdnin od babky z Príkrej, z odvykačky alebo zase zo služobky v Paríži a v žalúdku cítite nie motýle ale také malé chrobáčiky.

Môže tiež ísť o stúpajúce hlísty, ktoré už nemali miesto v čreve, ale ja skôr myslím ten pocit, keď viete, že idete domov.

Keď sa tešíte, napriek tomu, že ste pri svojom odchode pri balení na poslednú chvíľu prevrátili svoj sladký domov hore nohami a nestihli oprať a poliať kvety. Keď sa nemôžete dočkať aj keď tam, kde ste boli bolo strašne fasa.

Ten pocit, keď idete domov.

Nemôžete vydržať, až tam prídete, dáte si tepláky, XXL tričko zadžabané od pudingu a zhodíte mejkap aj podprsenku.

Jedna z mála ciest, kedy je naozaj dôležitý ten cieľ a nie cesta.

Prednedávnom som šla na Slovensko.

Po 37 mesiacoch, ty vole. Zaujímalo ma ako sa to tam zmenilo, či ma tam ešte niekto pozná a ceny chľastu. Ale najviac ma zaujímalo, či budem mať pocit, že idem domov.

Nemala som.

Čo sa dalo čakať, keďže už niekoľko rokov pri otázke A ty kedy ideš domov? dostávam útočný amok a ťažko prekonateľnú túžbu vysvetľovať, že miesto odkiaľ človek pochádza nemusí byť zákonite jeho domov.

A ja som ani po takej dlhej dobe nemala pocit, že idem domov.

Možno lebo som nezabudla prečo som odišla, možno preto, že som sa tam za celý čas nevrátila, možno preto, že Slovensko je minulosť a ja mám zakódované, že človek nie je rak, aby chodil späť.

A potom, keď som sa po týždni vracala späť do Anglicka, sa ma na letisku jeden na dva móly opitý Vranovčan /doteraz nechápem ako ho pustiť do lietadla/ opýtal: ,,A vy kam cestujete, slečna?”, bez rozmýšľania som odpovedala: ,,Domov.” a chvíľu sa priblblo usmievala. Keď som o pár hodín neskôr sedela vo vlaku a dívala sa na zazelenané kopce plné ovečiek a staré vidiecke domy, cítila som, že idem domov.

Od radosti som chcela zožrať prvý sausage roll, ktorý stretnem a zapiť ho čajom s mliekom.

Na začiatku mi vraveli, že po pár mesiacoch mi bude Slovensko chýbať a vrátim sa. Vraveli, že je v Anglicku nahovno počasie, jedlo aj ľudia. Vraveli, že nemám hovoriť, že sa nevrátim a tiež že tu nikdy nebudem doma.

Dnes viem, že domov sú dve veci.

Miesto, kde máš papuče ako raz v jednom rozhovore odpovedal Miro Jaroš keď sa ho pýtali, kde je podľa neho domov. Miesto, kde to niekedy vonia po prívarku, kde môžeš zhodiť masku a celodenné starosti. Občas jediné miesto, kde môžeš pokojne ísť na veľkú a kde sa nedá moc dlho hrať na niečo, čo nie si.

Strecha nad hlavou, lebo nie každý ju má. Strašné kliše, ale pravdivé.

Tam, kde keď sa opiješ, máš blízko do svojej postele.

Domov je tam, kde pokojne zaspíš, aj keď sa sa neopiješ, lebo vieš, že si tam dobre.

U mňa doma je tam, kde mám papuče dvoje, veľa červených vecí, svoj fejkový bonsaj a právo vyhodiť hocikoho na ulicu, keď mi je nesympatický.

Druhá charakteristika domovu je pocit. Nerobí ho strašne prirodzene pôsobiaca nálepka na stenu Home Sweet Home s písmom ako na svadobné oznamko ani nezmyselne drahý nábytok a zásoby jedla v prípade ďalšej vojny.

Dlho vo svojom živote som mala pocit, že vlastne nemám domov. Potom som pochopila, že si to veľmi spájam s ľuďmi. Myslela som si, že je to miesto, kde sú ľudia, ktorí vás presvedčia, že ste tam doma. Čakala som, že mi domov dajú iní. Potom mi došlo, že aj pocit domova, tak ako je to s mnohými iným abstraktými veličinami, začína odo mňa.

Lebo domov je aj miesto, neviditeľné, kde prechovávate všetkých na ktorých vám záleží. Domov je v srdci, domov je pocit spokojnosti a šťastia, lebo vraj človek, ktorý nedokáže byť šťastný doma, nebude šťastný nikde.

A potom sami prídu tí ľudia. S objatím, vypočutím, nesúdením. A na vašich základoch vám domov pomôžu postavať. Domov je pokoj, pohodička a láska. Precítená, dávaná, dostávaná.

Ja som doma šťastná napriek tomu, že tu nemám každého a všetko, čo by som chcela.

A tak viem byť šťastná kdekoľvek, hoci doma je tu.

Teraz.

Vlastne neviem prečo to tak cítim. Možno je to sila zvyku. Možno mám rada takmer každodenný anglický dážď, ich večné olrajt a čííírs a niekedy na nervy lezúci kľud Angličanov.

Nechcem tu zostať navždy, práve naopak. Myslím si, že by sa človek mal stále posúvať vpred, nielen psychicky ale aj fyzicky. Pre mňa je to akési prirodzené. Bodaj by nie, vo svojom živote som sa sťahovala už vyše tridsať krát.

Teraz a ešte asi ďalšie krátke obdobie môjho života to bude práve tu, kam pôjdem, keď budem chcieť ísť domov. Možno dokonca až do doby, kedy si uspokojím svoju roky vysnívanú túžbu, taký slimačí syndróm, mať karavan, aby som si ten svoj domov nosila všade so sebou.

Aj keď viem, že je to vlastne jedno, lebo tú dôležitejšiu časť domova – pocitovú môžem mať kdekoľvek.

» www.effy.sk/?p=106...



 Blog
Komentuj
 fotka
johnysheek  1. 9. 2016 15:39
jejo červenéééé
Napíš svoj komentár