Sú rodičia, ktorí by za svoje dieťa bez váhania dali svoj život.

Sú rodičia, ktorí bez váhania kúpia radšej cigarety pre seba ako chleba pre svoje dieťa.

Chvíľu predtým ako sa Hailey narodila som mala možnosť pracovať ako prekladateľka. Aj mne to znelo ako najnudnejšia práca na svete, ale nebola. Za celý svoj život som mala len jednu prácu, v nemocnici, ktorá dala podobne zabrať mojej psychike ako táto. V tejto práci som prekvapilo videla veci, o ktorých som predtým len počula. Nespočetne krát som mala hrču v hrdle a chcelo sa mi plakať, čo nebolo spôsobené len tehotenskými hormónmi. Mala som z nej tak protichodné pocity, že som s tým niekedy chcela seknúť uprostred svojej pracovnej doby, inokedy som si myslela, že som našla svoj job snov, kvôli ktorému by som sa kľudne vrátila znova do školy a celoživotne by ma naplňoval pocitom dôležitosti. Vypočula som si príbehy, z ktorých mi behal mráz po tele a mala som možnosť nahliadnúť do niekoľkých životných osudov, ktoré si budem pamätať navždy. Neraz som mala slzu na krajíčku, chcela som strašne niečo urobiť s tým, čoho som bola zrazu súčasťou, no nemohla som.

Z predošlej práce ma vyhodili, keď som bola v šiestom mesiaci. To ma dosť vzalo, lebo nás nečakali výdavky len súvisiace s bábätkom ale aj na sťahovanie, ktoré sme plánovali. Bola to vlastne jedna z najhorších vecí, čo sa nám mohla vtedy stať, no inak ako pokrčiť pleciami sa na to reagovať nedalo. Ja som v tej dobe bola hlavne vďačná za zdravie bábätka a že ma extrémne tehotenské nevoľnosti, ktoré ma trápili skoro pol roka prešli. Tie vlastne boli dôvodom mojich častých absencií v práci, útekov na záchod, neskôr skrývačkam v jedálni pri bagete počas pracovnej doby a teda aj následnému vyhadzovu. Pomali som sa zmierovala s tým, že ma už určite pre pôrodom nikto nezamestná. Vtedy som na Facebooku videla ponuku práce pre prekladateľku pre mestký úrad. Samozrejme som ju prešla, nikdy by som si na takú prácu netrúfla. Potom mi o nej kamarátka povedala, že by to mohlo byť niečo pre mňa a tak som nabrala odvahu a na ďalší deň som sedela na pohovore. To, že som tehotná im absolútne nevadilo. Možno preto, že som im to nepovedala a možno si moje brucho pod stolom skryté v zimnej bunde ani nevšimli.

Znelo to jednoducho. Ľudia zo Slovenska, Česka a Maďarska, ktorí nemajú veľmi dobrú, respektívne veľmi slabú angličtinu potrebujú pomôcť s prekladom v komunikácii s doktormi, úradmi a podobne. Ponuku práce s detajlami dostaneš esemeskou, príjmeš alebo odmietneš. V daný deň prídeš na dané miesto a od slova do slova prekladáš rozhovor medzi dvoma ľuďmi, klientmi. Nikdy nevojdeš do domu sama, nenecháš sa ponúknúť kávou. Svoje pocity, názory a pripomienky si necháš pre seba. Rovnako aj to čo si videla a počula. Ale mne to nedá a o niektoré príbehy by som sa chcela podeliť možno aj vo vás niečo zanechajú. Predsa, píšem ich v slovenčine.

Čo mi však zabudli o tomto jobe povedať bolo, že v tejto práci budem v 95 percentách prípadov sprevádzať sociálneho pracovníka a hlavnou témou budú deti. Asi netreba hovoriť, že ak sociálny pracovník navštevuje rodinu kvôli deťom, niečo v poriadku nebude. Bol to občas poriadny hardcore.

Za krátky čas som toho videla naozaj dosť.

Deti hladné, špinavé, pľujúce po rodičoch, ustráchané, uzimené, utekajúce z domu,

Deti, ktoré mali už dávno hovoriť, ale nehovorili, lebo ich to rodičia neučili. Deti, ktoré už dávno mali vedieť kresliť jednoduché tvary, no nevedeli, lebo im rodičia nekúpili farbičky a papier. Deti, ktoré chceli ísť do školy, no nikto ich tam nevzal.

Deti, ktoré sa pozerali na cudzích ľudí cez prsty no tisli sa k rodičovi, ktorý nezaplatil za plyn a preto je v dome zima.

Videla som ako malo bábätko v postieľke tak precikaný matrac až bol hnedý.

Tiež ako mali v jednej rodine so štyrmi malými deťmi len tri krajce chleba.

Domy bez nábytku, koberce špinavšie ako ulica, kúrenie plynovým sporákom, špaky na gauči.

Hádky a agresivita medzi rodičmi, trieskanie dvermi aj do steny, modriny na tvári.

Deti, ktoré fyzicky napádali rodičov, kradli, fetovali a museli sme ich hľadať s políciou.

Slzy zúfalých rodičov, srdcevrúce prosby, vyhrážky tých nezodpovedných, ľahostajnosť k vlastnej krvi aj milovaných extrémne skromnými deťmi.

Videla som ako jeden otec plakal, prosil o pomoc so svojim synom, ktorý napadol svoju mamu kvôli dvadsiatim librám a už mesiac o ňom nič nevedia.

Ako trhajú dieťa z náruče matky a berú ho preč so záchvatom plaču a triašky. Z náruče tej matky, ktorá mala vždy cigarety, ale vždy prázdnu chladničku.

Zdá sa, že dobré deti majú zlých rodičov, zlé deti tých dobrých. Takto jednoduché to však nie je, no nesie to v sebe veľkú iróniu a všetko je podriadené – komu niet rady, tomu niet pomoci, či už ide o dospelých alebo deti.

Niekedy sa ma niekto pýtal: ,,A čo bolo úplne najhoršie?“ a ja som bez váhania chcela povedať, že to, keď som bola pritom ako sa z nejakej rodiny odoberali deti. Rodičia hoci niekoľkokrát počuli, že sa to môže stať na to neboli pripravení. Vlastne ani netušili, keď sme im zaklopali na dvere, že sme tam preto, aby sme ich deti zobrali preč, logicky, aby sa nezatajovali alebo neutiekli k nejakým príbuzným. Vždy je to sprevádzané strachom v detských očiach, plačom, scénami, agresivitou, nadávkami, prosbami, vyhrážkami. Potom som si však uvedomila, že to nebolo to najhoršie. Aj keď bolo veľmi ťažké to vidieť a myslieť na to, aké následky bude mať to, čo sa práve deje na detskej duši, viem, že zakaždým, keď som tam bola to bolo pre ich dobro, hoci to nechápu. Preto, aby spoznali teplé jedlo, čistú posteľ a starostlivosť. Môj rozum to chápal, ale srdce mi trhalo.

Najhoršie však bolo, keď sme odchádzali a za nami sa zatvárali dvere za priestorom, domom hrôzy, kde sme si my nechceli ani sadnúť, no pre deti za tými je domovom. Keď sme nemohli robiť nič, nijak pomôcť, pretože pomoc, ktorú títo dospelí dostávali nepríjmali. Ani čas, ktorí dostali na uvedomenie si toho, že dieťa si nestačí len urobiť ale treba sa oňho aj postarať a vychovať ho. To ma strašne sralo. Najradšej by som ich prefackala, deti sama odtiaľ vzala. Pýtala som sa sama seba prečo má takýto človek dieťa, keď je mu ľahostajné. Prečo nepohladí, nenakŕmi, nenaučí a neľubi? Často som na tieto deti myslela, keď som zaspávala, s akými pocitmi šli spať ony?

Asi čakáte, kedy napíšem, že šlo o Rómov. Áno, často to boli Rómovia, ale nebolo tomu však vždy tak, vlastne zriedkavejšie ako by som čakala, ale to u mňa nehraje žiadnu rolu, pretože hoci by som vedela na ich adresu toho napísať veľa negatívneho, tu ide o deti a tie si veru nevybrali do akej rodiny sa narodia. Mohli ste sa do takejto rodiny narodiť vy alebo ja. Rodinu si nevyberieš. O to viac ma hrialo pri srdci, keď som mohla byť pri tom ako sa ľudia, či už malí alebo veľkí zmenili k lepšiemu. Keď to malo význam, keď práca, ktorej som bola súčasťou, priniesla šťastie. To sa však stávalo zriedkavo.

Čo to sa o anglickom sociálnom systéme a odoberaní detí hovorí už roky. Neviem o tom tak veľa, aby som mohla povedať ako to je, ale na základe toho čo som videla a čo sa mi podarilo kde tu vytiahnúť medzi štyrmi očami od sociálneho pracovníka, ktorý sa tomuto venuje roky, si myslím, že v Anglicku sa deti rodičom odoberajú oveľa častejšie ako na Slovensku. Je to však preto, že táto krajina má viac ľudí, peňazí, podpory či riešení ako týmto deťom pomôcť. Na takmer všetko majú tabuľky a bodovanie, ktoré sú pre všetkých rovnaké, či ste Angličan alebo Róm. Keď tabuľka vyhodnotí, že svojmu dieťaťu neposkytujete aspoň nejaký základ toho, čo potrebuje pre uspokojenie svojich základných potrieb a svoj zdravý vývin, vezmú vám ho. Dočasne, natrvalo, podľa toho ako sa budete snažiť svoje pochybenia napraviť. Nehovoriac o tom koľko peňazí investuje do každej rodiny či už na plat sociálneho pracovníka, prekladateľa, zubára, náhradnej rodiny a hlavne na rôzne benefity /prídavky/, kvôli ktorým väčšina týchto rodín vlastne do Anglicka prišla. Verte mi, anglické úrady takýmto rodinám dávajú veľké množstvo šánc a času o nápravu, ale človek, ktorý nechápe, čo v starostlivosti o svoje dieťa zanedbáva, to nikdy napraviť nemôže.

A tak často mesiace pomoci sú zbytočné. To najmä, ak sa o deti ktoré boli pre ich vlastné dobro odobraté, ich rodičia prestanú zaujímať úplne, čo nie je až tak zriedkavé. V tom smutnom prípade po čase putujú z pestúnskej rodiny, ktorá mala byť dočasným riešením na adopciu.

Ale aby som tento článok ukončila niečim pozitívnym, poviem vám o jednej žene. Volá sa Marta. Jej brat si našiel ženu s dvoma deťmi a so záľubou v pití. To staršie nechali u jeho otca v Maďarsku a s tým mladším, päťročným Peťkom, ktorého vychovávala viac ulica ako rodičia, prišli do Anglicka. Marta, na invalidnom dôchodku, im pomohla nájsť prácu, ubytovanie, dala im nejaké peniaze na začiatok. Z dvoch prác ich vyhodili kvôli alkoholu, behom troch mesiacov. Jedného dňa poslali Peťka k Marte, ktorá bývala len o ulicu ďalej, aby niečo požičal. Oni medzitým vzali posledné peniaze, ktoré mali a odišli nikto nevie kam. Bez syna, bez rozlúčky. Odvtedy Peťko ostal s Martou, ktorá mu vlastne nie je ani žiadna pokrvná príbuzná. Bola to ona, ktorá mu prvá v živote umožnila kúpať sa vo vani plnou peny. Viem to, lebo som to bola ja komu to vravela s roztraseným hlasom. Naučila ho ako správne jesť príborom, že si oblečenie perieme a že sa kúpeme každý deň. Dnes má Peťko už viac ako sedem rokov a chodí do školy. Jeho mama ani nevlastný otec sa ešte stále neozvali. Občas majú títo dvaja problém vysvetliť kým sú si navzájom, no ja som si istá, že Marta je pre Peťa všetkým, čo predtým nepoznal.

Ďalšie konkrétne príbehy sú dlhšie, preto ich /dúfam/ čoskoro spíšem do samostatných postov.




» www.haileffy.sk/...

 Skutočný príbeh
Komentuj
 fotka
staphylococcus  16. 10. 2018 09:28
Uf, ten koniec...
 fotka
tomtoylc  17. 10. 2018 15:16
aj taky su ľudia ... aj taky je život ... jednym slovom - smutne
Napíš svoj komentár