Môj svet = ulita. A čo tvoj?

Celý môj život spočíva v utkvelej predstave, ako sa každý bude ku každému milo správať a aké všetko naokolo bude ružové. Nikto na nikoho nekričí, nikto sa nevyvyšuje nad druhých a nikto sa nespráva arogantne alebo hocijako zle.

Vyjdem na ulicu...

Stačí jediný človek, ktorý sa ku mne nespráva nejako milo a už je so mnou zle. Moje ego upadá a mohlo by sa zdať, že sebavedomie strácam úplne, ale mňa jednoducho ubíja práve fakt, že môj úsmev tomuto svetu vôbec nepomáha. Keď sa ja snažím byť milá a druhý dotyčný však prenáša svoju podráždenosť na mňa, vyzerá to, ako keby ma pokladal za sprostú, pretože sa priblblo usmievam. Hoci keď niekto cudzí venuje úsmev mne, napríklad pri tom ako mi nejaký pán otvára dvere a z očí mu žiari nápis "gentleman" (a to ma vôbec nepozná), rozžiari sa mi celý deň a taká maličkosť ma neskutočne dokáže nabiť energiou.
Hlúpy je fakt, že takýchto chvíl za celý svoj život napočítam po prstoch..

Ja viem že svojim úsmevom toho veľa nepomením (ak vôbec niečo), ale snažím sa.. Nie každý musí byť ako pouličný hrobár.
Ale koľko sa nás vlastne snaží?
Cítim sa ako naivka...

Tak, a teraz stlačím ten červený gombík "pridaj nový" a pôjdem ďalej dúfať v uzdravenie sveta, ktoré nikdy nenastane. A keď ma zraní ďalšie škaredé slovo, vojdem späť do svojej zaprášenej ulity...

 Blog

7 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu