Nech to všetci vidia, hovorili si. No neuvedomovali si, aké to vtedy bolo.
Až teraz, keď to chýba, človek nájde pocit, ktorý vlastne nikdy akoby nemal. A to bolí...
Hoci je to také paradoxné...
Videla to snáď už tisíc krát.
Stál obďaleč a jeho tvár nemala žiaden výraz. Dlho na ňu hľadel, až kým sa neotočil, bez slova, jednoducho odišiel... Nechal ju stáť samú, nechal ju ľutovať a rozmýšľať nad bolestivými vecami... No potom sa vždy vrátil.
Hoci je to také paradoxné...
Chytil ju za ruku a pozrel sa jej do očí.
"Už nikdy ma neopusti," povedala.
Ale vedela, že ak to takto bude pokračovať, tak jedného dňa sa naozaj už nevráti. Sama láska je paradoxná. A keď ju človek stratí, uvedomí si, že ten skrytý pocit bol vlastne celý čas tu. A to bolí...
Tak prečo by sa znova nerozplakala?
Obyčajný dotyk ruky.. je ako spojenie dvoch duší...
Mne tá tvoja chýba...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
alroune
14. 2.febuára 2011 14:19
Milujem blogy tohto tipu
Napíš svoj komentár