Izolácia



Vlastne je to všetko úplne zvláštne. Včera som dostal veľmi zvláštny pocit. A chcel som sa o tom s niekym porozprávať. S niekym, koho som dlho nepočul. Niekym, kto by bol ochotný možno v tom momente na chvíľku počúvať a povedať mi čo si myslí. To sa mi nepodarilo. Takže som so svojimi pocitmi ostal sám a pokúsil som sa s nimi nejako pracovať.

Moje dojmy sa týkajú asi hlavne sociálnych sietí a života, ktorý žijeme v roku 2019. Pamätám si, ako sme sa kedysi všetci rozprávali. Ako sme spolu chodili von a trávili čas. Pamätám si ako sme mali čas spolu prehodiť pár slov. Pamätám si, keď sme sa mali možnosť vídať každý deň. Dnes sme všetci niekde odcestovaní. Či už mimo Slovenska alebo aj v rámci Slovenska a neustále všetci máme nový život. Noví ľudia, nové známosti, až sa v tom človek nestíha poriadne ani orientovať.

Všetci sme spojení v jednej obrovskej galaxii, kde sme vlastne všetci. Rodina, priatelia, bývalí spolužiaci, bývalí kolegovia, súčasní kolegovia, internetové známosti a zdá sa, že sme vo svete plného priateľov, ktorí sú stále vedľa nás. Pravda je ale taká, že asi nikde sa asi necítim dnes tak sám ako práve na sociálnych sieťach.

Máme ľudí v priateľoch, ale reálne s nimi skoro vôbec nekomunikujeme. Čísla hovoria, že máme všetko, no pritom máme pocit, ako keby sme toho moc nemali. A rokmi človek viac žije svoj život, než sa zaujíma o životy druhých ľudí a priateľstvá sa takto strácajú, menia, upadajú a v podstate už ostávajú len spomienkou na to, čo kedysi možno bolo skvelé. Ale nie dnes.

Keď som sa včera trošku hrabal do histórie komunikácie vo facebooku, objavil som, že s veľkým množstvom ľudí, na ktorých si stále pamätám už vlastne nie sme v priateľskom vzťahu. A asi už ani nebudeme. A dokážem tomu rozumieť. Ľudia chcú mať na facebooku priateľov, ktorí sú skutoční priatelia. A ostávame dokopy nakoniec len "niekým, koho sme kedysi poznali".

Poslednej dobe ale mám pocit, že takýchto ľudí máme vo svojom živote úplne najviac. Ľudí, ktorých sme kedysi poznali a dokopy sa naše cesty už asi nikdy neprekrížia. Každý z nás zdieľa to, čo chce zdieľať. A bolo to také aj tu? Istým spôsobom áno, no veci boli verejné. Verejné všetkým, ktorí sem prišli. Teraz sa veci stávajú viac súkromnými. Veci zdieľame len s ľuďmi, s ktorými ich chceme. A nemôžeme povedať, že sme sa s niekym asi zoznámili na facebooku. Alebo áno?

Prial by som si, aby bol svet opäť trošku viac otvorený. Aby sme ako ľudia neboli sami vo svojej vlastnej galaxii, ale aby sme dokázali vystúpiť zo svojich tieňov, dokázali sa niekomu pozrieť do očí, dokázali niekomu niečo aj reálne povedať. Lebo mám pocit, že raz skutočne budeme sedieť jeden vedeľa druhého a písať si cez Messenger. A taká budúcnosť ma celkom začína desiť. Verím, že to tak nebude doslova. Ale myslím si, že otvorenosť sa stratí zo sveta ešte viac.




Zdieľaj článok na facebooku
196 odoberateľov
Endre-silentname

Čo môže človek o sebe napísať na 1000 znakov? Ťažko povedať. Človek si pamätá časy spred desiatich rokov, keď venoval Birdzu skutočne obrovské množstvo času. Dnes už žije úplne iný život. No niektoré veci sa nezmenili. Stále milujem písanie, stále milujem hudbu, knihy a najmä aj filmy. Možno keď budem mať záujem, tak môžem venovať aj pár názorov na pár obľúbených filmov. Ak vás to bude zaujímať. Plus si rád opäť vypočujem názory na svoje poviedky alebo básničky, ktoré možno opätovne niekedy zavesím. Je fajn sa po rokoch vrátiť. A dúfam, že tentokrát už na dlhšie, než na pár dní. :)

Komenty k článku

  1. 1
    Majmarad

    36 ročný ujo

    (thumbs) je to tak trošku smutné, ale pekne si to zhrnul, vnímam to rovnako
  2. 2
    Loveistheanswer

    31 ročný muž

    videl si klip Undo od Naughty Boy feat. Calum Scott? je v ňom vidno, že nie si sám...
    https://www.youtube.com/watch?v=z0iXVro2PSA