Všetko Najlepšie

Pozeral som na monitor, kde mi pribudli nové správy od mojich zákazníkov. Nové úlohy, ktoré bolo treba urobiť. Vzdychol som si a pomaiy ich začal otvárať. Niektoré som len prečítal a založil, na iné som začal odpisovať. Venoval som všetkým vrelé a povzbudivé slová. Všetko bude v poriadku. O všetko sa samozrejme postaráme a vynaložíme absolútne maximum na to, aby boli spokojní.  A ak by mali nejaké otázky, len nech zavolajú. Len nech napíšu. Veľmi rád a ochotne im odpoviem.

V skutočnosti však nikto nevidel obrovské more trápenia a zúfalstva, v ktorom som sa pomaly ale isto utápal. Koho zaujímalo to, ako som sa v skutočnosti cítil? Na čom v skutočnosti záležalo? 

Každý deň som takto odpisoval na desiatky mailov, objednával prepravy tovaru a hľadal najjednoduchšie cesty, ako uspokojiť potreby našich zákazníkov, ktorí očakávali len najlepšie a najflexibilnejšie výkony. Nemohli sme ich sklamať. Na tom bol predsa postavený celý náš biznis. A ak to nebude fungovať, tak si všetci môžeme hľadať novú robotu. To je tá realita, v ktorej žijeme. Toto je realita. A jediné na čom záleží sú prázdne slová a čísla na firemných účtoch. Ľudia, ktorí tieto sny druhým plnia sú nepodstatní. 

Odpísal som na správy a môj pohľad sa presunul na môj stolný kalendár. Vyškrtol som z neho vybavenú úlohu a plánoval som pokračovať v práci. Odrazu však niečo upútalo môj pohľad. Hľadel som na kalendár. Konkrétne na meno dnešného oslávenca. Viera. Mojou mysľou odrazu začali prechádzať spomienky z pred viac ako desiatich rokov. Myšlienky na obdobie, keď som bol šťastný. Keď som sníval o tom, že zo mňa raz bude dobrý spisovateľ. Keď som veril, že s Vierkou si raz budeme súdení. Ale nič z toho sa nakoniec nesplnilo.

Keď nad tým spätne premýšľam, všetko je to moja vina. Mal som možnosť veci zmeniť, no občas treba jednoducho veci nechať tak a ďalej ich nerozoberať. Dať im čas. Lenže to som vtedy nechcel. Môj pocit bol, že ak chceme niečo dosiahnuť, tak za to treba bojovať maximálne. Snažiť sa viac, než je nutné. Plynula z toho pre mňa lekcia. Nie vždy je správne snažiť sa čo najviac. Môžeme tým viac pokaziť, než reálne zlepšiť. A skutočnosť, že moje priateľstvo s Vierkou skončilo veľmi rýchlo toho bolo dobrým dôkazom.

Ani neviem čo mi to napadlo. Len odrazu som zdvihol telefón a našiel v pamäti jej staré číslo. Vytočil som ho. Telefón zvonil. No aj po šiestich zvoneniach sa na druhej strane neobjavil starý známy hlas. Čo by som dal za to, aby som ju mohol počuť? No nepodarilo sa to. Zložil som, no nemal som v úmysle sa len tak ľahko vzdať. Miesto telefonátu som to skúsil inak. Začal som písať. 

"Ahoj Vierka.

Všetko najlepšie k tvojim meninám. Veľa zdravia, veľa šťastia, úspechov a pohody. Najmä ale to šťastie. Stále mám pocit, že nám posledné roky chýba viac a viac. Dúfam, že ťa správa aspoň trošku poteší." 

Správu som odoslal a pomaly sa vrátil k rozrobenej práci. Tentokrát sa ale môj výraz zmenil. Nemračil som sa. Naopak. Na tvári sa mi objavil na chvíľku malý úsmev. Prečo? Lebo som konečne urobil niečo, čo skutočne malo svoj význam. Všetky tie bezvýznamné frázy pre ľudí, ktorých nikdy nestretnem a nijakým spôsobom neovplyvnia môj život nemali reálne žiadnu skutočnú pointu. Stále budeme opakovať to isté. Stále budeme bojovať a robiť maximum. 

To blahoželanie však nepatrilo niekomu, koho som nikdy nevidel. Nebolo určené len ako obyčajná fráza. Bolo určené osobe, ktorej existencia pre mňa mala svoj význam. Ktorá môj život ovplyvnila. Ktorej na mne možno niekedy aj záležalo a mala ma rada. Kým som to nepokazil. A možno jej tá správa urobí aspoň trochu radosť. Koniec koncov tak ako sa ona volá Viera, tak aj ja chcem aspoň trochu veriť, že v živote existuje nejaký zmysel. A niekedy malé momenty pomôžu k tomu, aby sme sa neutopili v nekonečnom mori zúfalstva. Niekedy predsa musíme doplávať aj k brehu. Na tom záleží.










Zdieľaj článok na facebooku
198 odoberateľov
Endre-silentname

Čo môže človek o sebe napísať na 1000 znakov? Ťažko povedať. Človek si pamätá časy spred desiatich rokov, keď venoval Birdzu skutočne obrovské množstvo času. Dnes už žije úplne iný život. No niektoré veci sa nezmenili. Stále milujem písanie, stále milujem hudbu, knihy a najmä aj filmy. Možno keď budem mať záujem, tak môžem venovať aj pár názorov na pár obľúbených filmov. Ak vás to bude zaujímať. Plus si rád opäť vypočujem názory na svoje poviedky alebo básničky, ktoré možno opätovne niekedy zavesím. Je fajn sa po rokoch vrátiť. A dúfam, že tentokrát už na dlhšie, než na pár dní. :)

Komenty k článku

  1. 1
    Vreskot000

    31 ročný muž

    dávno si nič nenapísal, takže sa teším, že si sa ozval :)