skús sa ma viac nedotknúť,
Ty slepá a márnivá,
krutá a nekonečná, tá, čo desí...
Som vinný? Tak, prosím, zabi ma...
Už nebudem viac plakať a volať: ,,Kde si?´´
Srdce rozorvané na márne kusy,
po nehybnom tele steká horká, tmavá krv...
Sny prečisté vo mne prekliala si...
Nie smrť, lež Tvoja zrada zgniavila ma prv...
Purpurová a čierna – farby temna...
Moja duša je tak slepo verná...
Vypálila si mi zrak, ochromila myseľ...
Aj hľa, láska, pre ktorú som visel...
Stiahla si ma z kože, vypitvala vnútro,
len preto, by Tvojej márnosti nebolo ľúto...
Ja si teraz režem žily v tme a tichu,
hrdý, silný, bez povzdychu...
Toľko pretrpkej bolesti, toľko prachu na perách...
Som azda blázon, mučeník, a či hlúpy samovrah?
Šaliem, trpím, ničím sa - robím, čo je treba...
Kiež by som skôr býval zhynul, než som spoznal Teba...
Veru, nezostalo nič, len tieň a žiaľ...
Teraz, až teraz som si dušu pookrial...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
cestovatel333
12. 1.januára 2010 20:52
škoda ,že ja neviem nájsť tie správné slová čo práve cítim v tvojej básni sa z mojej strany našla časť pravdy
Napíš svoj komentár