Emócie. Tak ako všetko vo svete, môžu byť skutočné aj falošné. Môžu byť jedom, ale aj liekom. Záleží od toho, ako veľmi im veríme.

Od toho dňa čo som sa spoznal s otcom Domi, ubehlo zopár mesiacov. Osvojil som si veľa nových teoretických poznatkov aj zopár praktických zručností. Zlepšil som sa v hypnóze, naplno som porozumel výrokovej logike, zdokonalil som sa v argumentácii a pomaly sa začínam venovať abstraktnejším sféram. Jednoduché zaklínanie, manipulačná mágia a podobne. Čo je ale najdôležitejšie pre mňa, naučil som sa, ako si pripraviť môj obľúbený čaj.
Nie je to len o tom, že si človek spraví obyčajný čaj a pridá zopár kvapiek zvieracej krvi, ktorú vyžmýka z mäsa, čo kúpil v obchode. Nie. Jeho príprava je oveľa komplikovanejšia, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Základ je hlavne v presnej kombinácii správnych bylín, ktoré na krv pôsobia ako vriaca voda na zeleninu. Ale zovrieť vodu a hodiť do nej zeleninu, nech sa vyvarí, vie každý, ale spraviť to tak, aby sa zelenina vyvarila čo najlepšie je už zložitejšie. Tak isto je to aj s týmto čajom. Správne vylúhovaný dokáže z pár kvapiek krvi dostať to čo telo najviac potrebuje. Moje telo. Skúšal som ho pripraviť aj bez krvi. Pôsobí skoro rovnako, ale nie je taký chutný a necítim sa po ňom tak sviežo. Malý bonus mojej výnimočnosti. Alebo si to stále iba nahováram?
Pochybnosti ma stále neopustili. Od tej hypnózy skôr pribúdajú. Je parazit v mojom tele skutočný? Je to zdroj mojich schopností a môjho talentu? A čo keď sa ho zbavím, stratím tým všetko čo mám a na čo som hrdý? Alebo ma naopak brzdí, lebo musím podvedome mrhať energiou, aby som ho udržal pod kontrolou? Neviem. Nemám žiadnu istotu čo z toho je skutočné a aká je pravda.
Aj medzi mnou a Domi sa toho veľa zmenilo. Lepšie povedané, veľa sa toho udialo. Zblížil sme sa viac, ako som kedy chcel a potreboval. Bohužiaľ iba fyzicky. Narušili sme dimenziu nášho vzťahu túžbou po rozkoši. Z jej strany išlo o naplnenie lásky ku mne. Z mojej strany išlo o zneužívanie kedysi blízkeho človeka. Už som ju nedokázal vnímať ako kamarátku, mne blízku osobu, ktorá ma toho veľa naučila a bol som jej za veľa vďačný. Stále tou osobou bola, ale v mojich očiach sa stala ženou, ktorá mi dávala svoje telo a ja som si ho bral znova a znova, lebo moje telo potrebovalo to jej, stalo sa závislé na kontakte s ňou. Prepadol som rozkoši. Mladý a hlúpy. Presne taký som bol, vždy, keď bola pri mne. Tak to bolo vždy od toho prvého razu.

Bol posledný školský deň. Slnko pálilo a teplomer ukazoval 36 stupňov. Obyčajný smrteľníci to znášali ťažko. Ja som z toho bol zdrtený oveľa viac. Nedokázal som naplno vnímať, bol som unavený, točila sa mi hlava a potil som sa viac ako je zdravé. Dostali sme vysvedčenia, vypočuli si záverečnú reč triedneho učiteľa a utekali domov. Podaktorí. Ja som sa vliekol, lebo som nevládal. Slnko ma spaľovalo, liezlo mi na nervy, bolela ma hlava a celý svet sa mi pomaly krútil pred očami. Moje známky tiež neboli najlepšie. Štyri štvorky, dve trojky, dev dvojky a štyri jednotky. Pre spolužiakov som bol idiot, pre väčšinu učiteľov tiež, pre niektorých len povaľač. Pre rodičov som bol stratený prípad, čierna ovca rodiny a hlupák. Tím čo ma lepšie poznali, Domi a jej rodičia, vedeli, že len nie som ochotný zabíjať čas niečím, čo ma nezaujíma a nefascinuje.
Dorazil som domov. Odovzdal som rodičom vysvedčenie, schmatol zo stola knižky požičané od Domi a vybral som sa jej ich zaniesť.
Keď som zazvonil netrvalo dlho a otvorila mi dvere. Mala na sebe bielu košeľu. To bolo na prvý pohľad to jediné čo mala na sebe. Po pár pohyboch si však človek musel všimnúť, že má na sebe ešte čierne nohavičky. Pozvala ma dnu.
“Doniesol som ti tie knižky. Vonku je teplo čo?”
Usmial som sa aj keď som sa cítil nervózne.
“Ďakujem.”
Usmievala sa na mňa svojím sladkým zaľúbeným úsmevom. Mal som ho rád. Vedel som, že mi patrí, že mi patrí ona celá. No aj tak som sa nikdy nepokúšal si vziať od nej viac, ako som uznal za vhodné. Ona očividne robila všetko preto aby som tak učinil a dnes sa rozhodla ma k tomu naozaj donútiť.
“Dáš si niečo?”
“Dám.”
“Na čo máš chuť?”
Na tvári sa jej zjavil úškrn hodný diabla.
“Ty dobre vieš na čo.”
Zasmiala sa. Ja som prevrátil očami a usmieval sa.
“Už je hotový, dala som ho do chladničky vychladiť. V tomto teple ti lepšie padne studený.”
“Ďakujem, si skvelá. Vaši nie sú doma?”
“V práci až do večera ako zvyčajne a brat príde až pozajtra.”
Tentokrát som sa uškrnul ja.
“Takže môžme páchať zvrhlosti?”
Bol som hlúpy. Nemal som rád podobné narážky. Vždy mi to prišlo nedospelé a úbohé, no aj tak som to vyslovil. Sám som bol z istého hľadiska nedospelý. Nedospelý a zvedavý. Nečakal som, že sa toho chytí a nedá mi ani šancu si to rozmyslieť a nenechá ma to vysvetliť a obhájiť ako vtip. Najpravdepodobnejšie to vtip ani byť nemal.

Začalo to bozkom. Dlhým a vášnivým. Bozkávanie mi nerobilo problémy. Bozkov už bolo veľa. Priveľa na to aby som sa musel báť toho čo robím. S dotykmi som také skúsenosti už nemal. Inštinktívne, ale trochu nesmelo som jej prehrabol rukou vo vlasoch. Druhou som jej na chrbte vnikol pod košeľu a pomaly schádzal nižšie a nižšie. Znova som jej prehrabol vo vlasoch, zovrel ich v päsť a odtiahol jej pery od mojich, aby sa mohli dostať na jej krk. Nebol som si istý, či ju to nebolelo, či som to neprehnal. Vnímal som jej dýchanie, snažil som sa vnímať všetky zvuky a jej pohyby. Nič nenasvedčovalo tomu, že niečo robím zle, tak som pokračoval. Inštinktívne a menej nesmelo. Nič viac vám k tomu nepoviem. Túžila po tom a ja tiež. Vzal som si ju. Nie nežne a romanticky. Vzal som si ju ako nadržané zviera. Vzal som nám poctivosť, zakrvavil postel, utešil dievča, ktoré ma milovalo a nemal som z toho nič len fyzickú rozkoš a uspokojenie aké som pred tým ešte nikdy nezažil.
Keď to skončilo, pritúlila sa ku mne a tvárila sa veľmi spokojne. Ja som sa usmieval. Zhlboka som dýchal a vo svojom vnútri, hlboko v srdci som sa nenávidel. Všetko som pokazil. Chcela odo mňa iba nádej, že ju niekedy budem ľúbiť a ja som jej dal klamstvo s nálepkou láska. V tom momente mi bolo ukradnuté, aká bola krásna, múdra a že ma chcela, bolo mi jedno čo všetko som sa za poslednú dobu naučil. Odrazu som sa cítil prázdny. Prázdny a zbytočný ako nikdy predtým
Pozrela na mňa a spýtala sa.
“Páčilo sa ti to?”
Usmial som sa na ňu, pobozkal a pohladil po vlasoch.
“Bolo to prekrásne. Ľúbim ťa.”
Odpusť mi to prosím. Odpusť mi, že som tak slabý. Odpusť mi, že ti klamem. Odpusť mi, že som nás zničil.

 Blog
Komentuj
 fotka
antifunebracka  1. 7. 2012 00:46
ty pijes caj z krvi?
Napíš svoj komentár