Povedz. Prosím. Usmejem sa. Tak teda dobre, ale trošku pridám výrazu. Na začiatku beh, nekonečný beh za cieľom, ktorí je tak nereálny že pokúšať sa oň sa zdá byť hlúpe. Usmievam sa na teba, vidím pohľad v tvojich očiach. Ach snívam. Ráno vstanem, sen, realita. Oddelím to? Dnes nie.
Hrôza, šialenosť zmyslov, hnev, beh. Vnímam to vôbec? Že utekám a nemá to pre mňa zmysel. Hľadám dôvod ospravedlniť sa, svoju snahu. Nenachádzam. Idem žiť. Pokyny a tie návody na použitie. Môžete odhodiť. Nemienim ich ani jeden. Nesplniť.
Tóny hĺbky mojej viery. Nepotrebujem večnosť chvíľka stačí, vrážaš mi chuť do očí, modlím sa k bohu a potom. Skočím. Ako v ríši divov, kde slnko nezapadá a rovnica len tak, voľne pláva. Cítim sa v raji.
Oči lesklé, plné sĺz. Šťastie. Báseň. Tvoja krása.
Tóny. Dokonalosť. Nebesá. Padám na kolená. Neodvážim sa vstať. Bojím sa že to by prestala si hrať. Stále a večnosťou, na oblaku mojich snov, s klávesmi na tele.
Hraj kým nás diabol. Kým nás poženie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
orochimaru
13. 3.marca 2010 02:19
Fuuuha dost dobry a brutalniy blog kamo!
Napíš svoj komentár