Nedokázať si uvedomiť následky svojich činov je „normálne“ . Neuvedomujúc si svoje činy je úbohé. Hlúposť. Prosím obchádzajme.
Do plaču sa vnárať do svojich snov. Nehádajme sa. Ignorovať? Hľadať pomoc.
Blúdim myšlienkami ako na glóbuse prstom, nekonečná príťažlivosť. Nehľadajme v sebe bludisko malých dám. To je zmysel. Tieto. Strán.
Prosím pokračujme a dohodnime sa. Nechcem a stačí ale čo mám robiť. Patetické vylievanie svojich snov už nie je v móde ale ako nájsť pomoc malých víl? Psychopat. Nechcem liezť do postele bez poučení o následkoch. To si prosím uvedom.
Strašne sa bojím. Strach je hrozne primitívny. O strachu z neznámeho ani nehovorím. Nechcieť sa báť. Vyrovnanosť, dôstojnosť a dospelosť ducha človeka je najkrajšími dverami. Žiaľ. Môžu nám ich len ukázať. Viac nie. Viac čítajme. Ďakujem.
Život matky, ktorá sa stará o deti a dáva viac ako všetko dáva im seba. Sen? Nie. Pre mňa realita. Verím ti.
Ľúbim ťa. Aj ja teba. Strašne. Bez strachu.
Nechcem slzy, nechcem hnev. Chcem raj a nie smer. Prečo prosím? Sila morálna.
Nie o tom je ten príbeh.
Klamstvo. Tak očividné a bijúce do hlavy. Choď von. Vidím duchov a príšery.
Čo by povedal Freud? Asi som súci.
Neberte ma prosím vážne,
Život je raj a nie kázne,
Krása ľudí a ich rúk,
Svetlo boha a nie múk.
Ukážem ti smer a nie viac.
Pochopme reč ľudských rás.
Buďme ľuďmi znovu zas.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
qirqi
7. 1.januára 2010 18:50
hm...
Napíš svoj komentár