Pamätám sa na to, ako som vnímala svet ako dieťa. Tieto časy sú už dávno preč a mne začali chýbať.

Chýba mi voľnosť, hravosť a hlavne pocit, že som sama sebou. Neovplyvnená osudom, proste taká aká som. Bez prikrášlenia, bez lesku. Tvrdo okresaná detstvom a šťastím.Osud a sám život vyhladzujú moje drsné hrany a menia ma.

Všetko je iné ako kedysi. Čím ďalje tým je viac povinností a ja sama nestíham žiť život, ktorý mi dáva toľko možností.Vždy musím pozerať dopredu, ale tým strácam prítomnosť. Zvládnem byť ešte niekedy takou ako predtým? S hlavou plnou šialených nápadov, ktoré som chcela vždy zrealizovať? Zvládnem chodiť po daždi bez dáždnika a pritom vnímať chladné kvapky padajúce na moju tvár? Neviem. Teraz pri myšlienke na dážď si pomyslím, kde mám dáždnik..

Myslím v budúcnosti a strácam prítomnosť.
Snažím sa žiť v minulosti a strácam prítomnosť.
Žijem v prítomnosti a vôbec neviem kde som..

 Úvaha
Komentuj

6 komentov k blogu

1 
fotka
enka  7. 5. 2009 22:47
wow, pekne... zas mi hovoris z duse
2 
fotka
whatsername8  8. 5. 2009 10:40
to je žiaľ osud nas násťročných
3 
fotka
plarika  8. 5. 2009 11:00
presne to isté občas cítim ja.. ozaj pekné
4 
fotka
brokenidea  9. 5. 2009 16:43
nenávratnost.......stroj času zatial v nedohladne :/....prchavé spomienky osídlujú čas,ktorý im nepatrí....čas,ktorý by mal byt vraj najkrajším,vraj.........
5 
fotka
wormhole  24. 11. 2009 22:52
tento blog som si cital pri jeho vzniku a neviem preco som sa k nemu znova vratil...



asi preto lebo som si uvedomil o com vravis
6 
fotka
finwaell  13. 1. 2010 00:55
Krásne napísané... ja to cítim niekedy podobne.. len s tým rozdielom že život tie hrany neobrúsil.. práve naopak, vytvoril ich..
Napíš svoj komentár