14)

Ale neudržala ho doma, odišiel preč a ona zostala sama. Kým bol preč, mala dosť času porozmýšľať nad tým, čo sa deje medzi ňou a človekom, ktorého mala tak rada, na ktorého má množstvo spomienok a začala si sama klásť otázku, či ho naozaj ešte ľúbi, alebo sa bojí samoty.

„Pozri, je tam tá naša hviezda! Teraz, keď sme neboli spolu tak často a večer som sa pozerala z okna a myslela na teba, zas mi udrela do očí.“ Povedala mu Klára. Sedeli vonku pred stanom a on ju zozadu objímal. Bol večer, Peter, Veronika a Júlia išli na diskotéku a oni zostali spolu. Užívali si to, že sú spolu a Lukáš bol presvedčený o tom, že robí dobre. Toto dievča ľúbi a pre neho je hlavné to, aby bol s ňou.

Všetci si to užili, a domov priniesli množstvo fotiek a spomienok. Júlia sa konečne smiala a vôbec neplakala. Teda iba raz v noci, ale nikto ju nevidel. Zvykla si plakať tak, že ju nikto nevidel. Veronika s Petrom na seba stále pozerali tým zaľúbeným pohľadom a celý čas sa od seba neodtrhli, vlastne tak isto ako Lukáš s Klárou, len tí si viac vážili toho, že sú spolu viac, lebo v lete sa stretli len keď sa dalo a to nebolo až tak moc, ako cez školu, keď bol Lukáš na internáte.

Už sa prázdniny pomaly končili a Kláre mama oznámila, že idú s otcom na víkend preč. Museli sľúbiť s bratom, že budú doma nebudú robiť neporiadok. Len čo jej brat videl odchádzať auto preč, vzal ruksak a z dverí zakričal. „S chalanmi ideme na víkend na chatu, zabavíš sa tu aj sama.“ A treskol dverami. Vlastne to aj čakala, rodičia by ho nepustili, keby boli doma a on musel využiť toho, že mal voľno. Klára toho zas využila a zavolala Lukáša, mala voľný dom a tak mohol u nej prespať.

Ležali spolu na deke, zas na tej lúke a obloha bola modrá, bez jediného obláčika. Bol tam kľud a ona mala vpletené malé kvety do vlasov. V tom momente mu pripomínala vílu, tak krásnu a krehkú. Zadíval sa na ňu, dokázala ho potešiť úplnou maličkosťou. „Ľúbim ťa, ty moja víla.“ Jej ešte nikdy nikto nepovedal tieto slová a zneli krásne, od Lukáša ich už počula, ale vždy sa jej zdali výnimočné. „Aj ja ťa ľúbim. Moc.“ Pobozkala ho a cítila, že ho naozaj veľmi ľúbi. On zas že po nej strašne túži. Keď jej dal dole tričko a ona sa nebránila, nenamietala, pokračoval. Tak túžil po tom aby bola jeho, len jeho. A tak v ten letný deň ich siluety sa stali jednou. On cítil aká je nežná a krehká zároveň a chcel ju chrániť ako dlho bude môcť, navždy. Keď niekoho ľúbime, nevnímame čas, prekážky, nič, len to, že s tým človekom chceme byť už stále. Lenže navždy môže trvať niekoľko rokov, ale aj niekoľko dní... Záleží podľa toho, čo si pod týmto slovom kto predstavuje a či keď toto vysloví, myslí to aj vážne a nezabudne na to pri prvej prekážke. Ide to, ako si kto z nás lásku váži, ako sa k nej chová...

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
miruska89  8. 2. 2007 22:48
uaaa krasne ... ((
 fotka
janulka3112  9. 2. 2007 07:51
hm, tie posledne myslienky boli pisane naozaj od srdca...:o)...krasna zamilovana rozpravka:o) len tak dalej...
 fotka
sayre  19. 6. 2007 21:12
mhm ta jeho byvalka by to mala prekazit (A) ale inak, sweet(A)
Napíš svoj komentár