1)

Sedela v triede plnej žiakov a pozerala von oknom. Milovala jar, všetko bolo rozkvitnuté. Nikto nevedela o jej snoch a pamätala si jeden hlavný. Keď bola ešte malá a žili v byte na poschodí, sedávala na balkóne. V jeden deň, už si presne ani nepamätala čo bol za mesiac, ale stromy pod ich balkónom boli rozkvitnuté a vtedy si predstavovala, ako keď bude raz dospelá, bude mať v jeden takto krásny deň svadbu. Bola vtedy malá ale túto spomienku má stále v sebe, aj keď si na ňu spomenie málokedy. Je to taký jeden jej sen.

Len tak rozmýšľala, nechcelo sa jej počúvať o tom, ako sa počítajú tie a tie príklady. Zrazu jej do hlavy udrel kúsok gumy. Pozrela sa smerom, odkiaľ to letelo a zamávala jej kamarátka Veronika, ktorá sa tiež nudila tak isto ako ona. Poznala sa s ňou veľmi dlho, ešte v prvom ročníku na základnej škole si spolu sadli a išli spolu aj na strednú. Boli iné povahy, ale to bolo na ich kamarátstve to dobré. Klára bola uzavretá dosť do seba a málo ľudí vedelo, aká naozaj je. Nevedela hovoriť o všetkom a viac bola vo svojich snoch a najradšej robila to, že si sadla do trávy na lúke vedľa ich domu a kreslila. Veronika bola dosť hlučná a stále sa smiala. Aj keď jej bolo zle, nechcela, aby to niekto vedel. Každú chvíľu sa jej páčil niekto iný, ale keď niekoho vážne mala rada, nevedela to povedať a radšej sa tvárila, že sa nič nedeje a čakala, kým za ňou príde ten dotyčný. Klára nevedela, či vie čarovať alebo čo, ale ten dotyčný skoro vždy za ňou aj tak prišiel. Klára bola aj v tomto nesmelá a neotvorila srdce len tak niekomu. Chodili na gymnázium a boli tretiačky. Ešte ani jedna nemali jasno kam pôjdu ďalej na vysokú.
Klára sa ďalej zadívala unudene z okna. Sedela sama v lavici, lebo Veronika sa venovala spolužiakom a zas sa na niečom smiala. Vôbec jej nevadilo, že matikárka po nej pozerá. Vlastne keď sa na ňu Klára zadívala, videla, že nevníma nič iné, len chalana čo sedel vedľa nej a niečo jej rozprával. Pousmiala sa a vedela, prečo si Veronika odsadla. Cez prestávku sa k nej otočila Júlia. Ju spoznala až na gymnáziu a neskamarátili sa spolu hneď, ale keď sa lepšie spoznali, začali sa spolu baviť viac. Júlia bola z tých cieľavedomých ľudí, čo vedia, čo chcú a toto jej závidela.

„Ako tak pozerám, Veronika sa venuje ďalšiemu „len“ svojmu kamarátovi“ pousmiala sa a obe sa pozreli tým smerom. Spolužiak bolo otočený chrbtom, ale Veronika si ich pohľad všimla, žmurkla na ne a bavila sa s ním ďalej a zas sa na niečom smiala. „Je pekne, nepôjdeme si dnes zabehať? Nevrav mi, že máš niečo iné“ usmiala sa na Kláru jej kamarátka a ona bola rada, že bude aspoň s kamarátkami. Veronika sa vrátila na svoje miesto s úsmevom a súhlasila s programom, Dohodli sa, že sa stretnú v parku. Zazvonilo na hodinu a každá z nich troch urobila niečo iné. Veronika si dala sluchátka do uší a pustila svoje obľúbené pesničky, Júlia si otvorila zošit a dávala pozor. Klára otvorila zošit tiež, ale namiesto poznámok tam mala len kresby. Vzala farbičky a ďalej už vôbec nevnímala ani detail o druhej svetovej vojne, ktorú na dejepise brali.

Každá z nich mala inú cestu domov. Veronika nasadla na bicykel, lebo si stála za svojím názorom a predsavzatím, že vždy keď sa bude dať, nepôjde domov mestskou dopravou, ale bude športovať. Klára sa rozlúčila aj s Júliou a pobrala sa domov. S jej rodinou sa presťahovali, keď mala ísť na strednú do nového rodinného domu. Bola veľmi rada, ale bolo to na okraji ich mesta a všade to bolo ďaleko a musela ísť buď autobusom, alebo si urobila dlhšiu prechádzku. Ale ani keď išla domov pešo jej to nevadilo, rýchlo jej to ubehlo, aj keď chodievala sama. Aspoň si v hlave utriedila myšlienky. Doma ju privítal jej pes Harry. Bol to malý kokeršpaniel a vždy ju privítal, keď prišla zo školy. Zavrela sa vo svojej izbe. Kým sa nepresťahovali, mala izbu spolu so svojím mladším bratom. Takto mala všetko len pre seba a mohla si robiť čo chcela. Samozrejme, kým jej brat jej nevletel do izby. On končil deviatu triedu a bol vo veku, ktorý Klára neznášala. V jednom kuse mu z jeho izby hučala hudba a nosil oblečenie asi o dve čísla väčšie. Veď musí ísť s dobou... Jej izba bola celá farebná. Steny boli síce biele, ale mala po nich polepené kvetinky a a rôzne obrázky čo sama kreslila a jej obľúbené fotky z výletov. Bolo to miesto, kde mala všetko, čo mala rada. Sadla si na dvor, nechcelo sa jej učiť v izbe, keď bolo tak pekne. Harry behal po vonku a videla ako sa za plotom hrá jej malá susedka. Keď sa na ňu zadívala, tešila sa, keď aj ona raz bude mať dieťa. Ale samozrejme, až keď doštuduje na vysokej a nájde niekoho, kto... Kto bude vlastne aký?? Zamyslela sa a ani sama nevedela odpovedať. Kto ma bude mať rád. Povedala si a ani si to neuvedomila, ale túto myšlienku aj vyslovila. Jej malá susedka si ju všimla, prišla k plotu. A začala sa jej vypytovať všetko možné. Prišiel domov Klárin brat Martin a povedal malej, aby čušala. Hodil si tašku do svojej izby a sadol pred televízor. Rodičia boli samozrejme ešte v práci. Už bol najvyšší čas, aby sa Klára prichystala von a vybrala sa do parku.

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
nessie565  8. 1. 2007 19:43
pekne pisane ale neviem v com je pointa
 fotka
roli  8. 1. 2007 19:55
musí tam byť pointa?
 fotka
flleur  8. 1. 2007 22:23
pointa nemusí byť predsa hneď na začiatku
 fotka
mortycia  23. 12. 2009 11:33
tak a už som to začala čítať aj ja. konečne mám na to čas

som zvedavá, o čom to bude
Napíš svoj komentár