Čo vás v živote dokázalo namotivovať (pohnúť sa v živote)?
Zažili ste niekedy v živote moment, keď ste si povedali, že odteraz spravím čiaru a idem na to inak? Je čas začať nový život? Alebo idem do toho a začali ste to reálne riešiť? Čo na vás najviac zaberá? Čo vás motivuje? Pamätáte si na nejaký takýto moment?
ku zmene ma zvyčajne motivuje taká tá povestná "posledná kvapka", keď už ma niečo fakt že naštve a už to ďalej nemienim znášať, vtedy robím hrubú čiaru a prichádza zmena
ale dve najväčšie zmeny v mojom živote prišli samé, bez toho, aby som ich takto ja iniciovala a obe najvýraznejšie ovplyvnili môj doterajší život
Peniaze...motivovali ma, aby som sa odsťahovala, aby som si našla dobrú prácu, aby som si začala šetriť na svoj sen atď..inak ma ťažko niekto alebo niečo motivuje, čo ma dosť serie
Mám vyše 50, tak tých čiar bolo v živote viacero. Tie najhrubšie boli asi tri, boli z rozličných oblastí, no spolu súviseli. 1. zmena politického systému, 2. ťažký úraz, 3. návšteva detského domova. Prvá čiara je jednoduchá - moji rodičia a rodina boli v komunizme kruto prenasledovaní. 2. ťažký úraz ma viedol k zamysleniu nad zmyslom života 3. čiara ma priviedla k povolaniu, ktoré robím doposiaľ. Vyštudoval som druhú vysokú školu, zanechal som prírodovedecký výskum a venujem sa opusteným a týraným deťom. Motiváciou mi vždy bola viera v Boha - dnes v štádiu, že sa chcem stať kresťanom - katolíkom.
Nie nikdy sa nič také nestalo a ani nestane že by som sa "zrazu" začal správať inak. Pretože sa správam úplne prirodzene a na nič sa nehrám, narozdiel od ostatných ľudí, od ktorých som neraz videl zmenu správania alebo mi ešte aj rozprával ako sa uvedomil atď. a zrazu bol ok dovtedy ohováral a nevraživosť sebeckosť... , A pomáha mi jedine hudba. Nič iné. A PC hry na relax alebo vytočenie keď sa snažím jak idiot hrám ten zápas vo fife asi 20x zasebou aj vyhrávam ale aj tak nech robím čo robím tak vždy prehrám a vykopnú ma...
Ani neviem. Proste som si povedal asi pred rokom, že chcem byť lepším mužom a tak sa o to snažím. Impulzov som mal viac, ale nebolo to nič konkrétne. Proste som sa tak rozhodol a odvtedy sa snažím na sebe makať...
Jasne, naposledy ked ma vydrbali z prvej roboty po vyske vtedy som z toho bola uplne sokovana, z tej nespravodlivosti (aj ked som sama chcela skoncit ale ferovejsie), a potom som si povedala ze trubku co sa nici uz nebudem robit ani keby co, sla som do uplne inej sfery a maximalne dobre mi je.
Neviem uz ako to bolo, ale bolo viac ciar. Len sa mi zdaju take bezvyznamne - uz dnes - ze si setrim energiu na nejaky lepsi komentar. Bola to vzdy celkova zmena paradigmy. Teraz sa ich snazim spojit. Nie preto, lebo by som to tak chcel, ale preto, lebo to tak chce zivot.
1. Ked som chodila na vysetrenia s tym, ze mam pravdepodobne bud nador na mozgu alebo sklerozu.
2. Rozchod
3. Zanechanie studia v 4. rocniku.
4. Koniec roka 2016.
5. Lowest points, kedy som pila ako duha a o stvrtej rano som v najzasratejsich podnikoch sveta hodnotila svoj zivot
6. Mudri ludia, knihy, male momenty
A pohnut sa v zivote dalej? No, po tolkych prehrach sa uz prehry nebojim, ale lahko sa vzdavam. Problemom vsak je, ze to opakujem casto a ze v konecnom dosledku sa nikdy nevzdavam, len v tej chvili.... nikdy som nebol trpezlivy a vzdy vsetko som chcel vyriesit cez noc. To je velmi frustrujuce, ale jednoducho taky som. Burlivak v kocke ladu (ak sa to da nejako opisat). Nikdy som sa pred nicim nezastavil. A predsa, nevidim... Viem len, ze som velmi silny, ale zivot je vzdy silnejsi. Jednoducho treba ist dalej a dat do toho, co clovek moze. Ziadnu specialnu motivaciu nemam. Nevidim skutocny ciel. Len take nahradne ciele, ktore su celkom realne. Alebo by som povedal, ze lahke uz dnes. Som dost mudry na to, aby som nepodlahol reklamam o lepsom zivote, ked to v podstate nie je pravda. Mam sa v podstate radsej uz, ako predtym. Cize toto bude nieco, ako tretia ciara, ked dosiahnem syntezu dvoch paradigm.
Panebože, z tohto fóra som ešte väčšmi demotivovaná, akí sú všetci okrem mňa schopní tej zmeny
Dokázalo ma namotivovať, keď som stretla nejaký vzor, inšpiratívneho človeka, väčšinou dievča, pri ktorom som si myslela 'kiežby som bola ako ona' a to ma nútilo robiť so sebou niečo aby som taká bola.
Ale už sú to roky čo sa neviem pohnúť. Miliónkrát som si už povedala že začnem odznova, niečo so sebou urobím, ale môj mozog nechce spolupracovať, strašne rýchlo sa odradím, pretože v ničom nevidím zmysel, nič nie je dostatočnou motiváciou, keď mi je psychicky zle, nevládzem a každá snaha ma strašne unavuje a ani nevidím na jej konci nič čo by za to prekonanie sa stálo.
Dokonca som tento rok stretla aj dievča toho typu 'kiežby som bola ako ona', a chvíľami bola pre mňa inšpiráciou, ale vždy to veľmi rýchlo padlo na utvrdení sa že nemám šancu taká niekedy byť, že nech sa budem akokoľvek snažiť, nikdy sa jej ani len nepriblížim. Ako viem že každý si pomyslí že prečo sa snažím byť ako niekto, ale pre mňa to bývalo tým 'pohonom', a teraz už ani to nefunguje, tak už ozaj neviem ako sa prinútiť.
s tymto mam podobny problem jak aventina... dostal som sa do bodu kedy v nicom nevidim zmysel. lebo vsetko mi pride jak taky daky zacarovany kruh. UZ som sa dokonca dostal do bodu kedy ma normalne tie motivacne kydy vedia nasrat. Cital som niekde ze psychologia ma na to termin ze je to naucena bezmocnost. Proste nieco konkretne x-krat skusas a vzdy sa to stretne s nepochopenim, az si potom clovek zacne mysliet ze to robi na ftaka, nech to spravi akokolvek dobre. a potom pocujete alebo vidite niekde na nete napriklad vetu o tom jak sa ludom paci ked ma niekto vlastny rukopis v niecom.... no vytaca ma to, lebo potom som sam nespokojny sam so sebou. akoze na jednej strane dobre, lebo kym je clovek nespokojny tak niecom robi preto aby bol spokojny... lenze ja sa dostavam dakedy do takeho bodu ze som nespokojny a miesto toho aby som na niecom robil, tak sa na to uz vyjebem, lebo koho to vlastne zaujima? Zabudam, ze sa veci daju robit aj pre seba a svoje potešenie. Ja som neni daky bitkar a nasilnik alebo co ale dakedy by som normalne len tak mal chut prijebat dakomu a potom by mi bolo lepsie... no cim sa vlastne dostavam k tomu... ono sportovat treba... posednu dobu som nemal moc pohode naladu, ale som zvykol tak hodinku do dna trosku sa pohybat pocvicit, vyplavili sa hormony stastia a bolo to pohode... a teraz som mal cosi s kolenom tak som sa zase zo dva tyzdne nehybal... a je to zas NAKOKOT! takze tak...
Najvacsie sklamania, zlomene srdce a uvedomenie si svojej smrtelnosti. To ma motivovalo k tomu, aby som sa snazil zit svoj zivot naplno, bol mozno obcas egoisticky, obcas agresivny, obcas laskavy, obcas zdravo streleny, a hlavne pouzival sedliacky rozum, a nie vseliake "rychle a jednoduche" navody na stastny zivot a podobne nezmysly. :S :S
@anjelik263 Vo veľa veciach sa mi nedarilo. Tak sa mi akosi prestalo dariť a začal som depkárčiť, keď som sa rozišiel s mojou prvou frajerkou... stratil som kontakty na kamarátov, ktorých som len málokedy stretal. Na strednej som nemal veľmi dobré vzťahy a tak som ju ukončil s trpkými pocitmi a začal som byť alkoholikom, túžil som viac po dobrých vzťahoch a hľadal si nových kamarátov, konečne som si našiel novú partiu, no mal som tak zle platenú brigádu, že som s peniazmi nevystačil na voľnočasové aktivity s kamarátmi. Vymyslel som si, že predsa len skúsim vysokú školu, samozrejme som neuspel na zápočtoch. Keď som si konečne našiel poriadnu prácu, bol som z nej tak znechutený, lebo som bol neustále vysilený a zase platovo ma to demotivovala úplne. No vtedy, keď už som sa nestýkal s kamarátmi a bol na dne so silami, vymýšľal som plán ako znova niečo skúsiť. Nevedel som presne, ale šetril som si peniaze s tým, že asi odídem zo Slovenska. Kolega odišiel do Francúzska, dal som sa do reči s jedným, čo bol v Anglicku a ktorý ma trocha nakopol, že to mám skúsiť. Aj susedia z vchodu mi hovorili, aby som to skúsil. Tak ma trocha motivovali, hoci som dlho váhal ako tam ísť. Vybral som si nesprávne a pomohol si agentúrou, ktorá mi dala prácu s nevýhodami, a neustále sa meniace bývanie. Ľudia, ktorí tam bývali so mnou si odo mňa pýtali rady ohľadom angličtiny... rovnako ako v škole sa ma spolužiaci pýtali, nie len tak som mal z angličtiny dlhodobo najlepšie výsledky, no môj problém bol v rozprávaní ako takom... v písanej forme nebol jazyk problém, ale bol som si neistý výslovnosťou a vôbec rozprávanie mi vždy robilo problémy. Teraz už viem, že mám výslovnosť smiešnu, ale vo veľa prípadoch sa dokážem vyjadriť, hoci mi to trvá... kiež by to Anglicko vyšlo, no v práci po mne vyžadovali omnoho lepší výkon, preto ma nevolali často a trikrát počas 2 mesiacov som sa presťahoval. Okrem toho náklady na začiatku boli v neprospech, lebo som nevedel kde mám nakupovať lacnejšie. Vôbec to spoznávanie mesta, ja som žil niekde na kraji mesta, kde nebolo nič okrem veľkého parku a pár obchodov, samozrejme veľká obytná zóna. Dom jeden ako druhý a spočiatku som sa strácal, keď som sa vracal domov. Ešte v Londýne bolo teplo, ale na severe príšerná zima, to bolo leto. Tak som sa znova rozhodol odísť. Bol som natoľko znechutený, že som nepotreboval motiváciu a sekol s tým. No ocitol som sa v Írsku, kde prekonávam nové prekážky a celkovo som si zlepšil životnú úroveň, napriek tomu, aké nepríjemné skúsenosti mám a že ma aj to Írsko rýchlo znechutilo. Tak to ťahám a zase rozmýšľam nad ďalším krokom, kde sa odsťahujem, aby som nestratil takýto štandard... to bude nasledovať kompromisov.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
29 komentov
ale dve najväčšie zmeny v mojom živote prišli samé, bez toho, aby som ich takto ja iniciovala a obe najvýraznejšie ovplyvnili môj doterajší život
2. Rozchod
3. Zanechanie studia v 4. rocniku.
4. Koniec roka 2016.
5. Lowest points, kedy som pila ako duha a o stvrtej rano som v najzasratejsich podnikoch sveta hodnotila svoj zivot
6. Mudri ludia, knihy, male momenty
Dokázalo ma namotivovať, keď som stretla nejaký vzor, inšpiratívneho človeka, väčšinou dievča, pri ktorom som si myslela 'kiežby som bola ako ona' a to ma nútilo robiť so sebou niečo aby som taká bola.
Ale už sú to roky čo sa neviem pohnúť. Miliónkrát som si už povedala že začnem odznova, niečo so sebou urobím, ale môj mozog nechce spolupracovať, strašne rýchlo sa odradím, pretože v ničom nevidím zmysel, nič nie je dostatočnou motiváciou, keď mi je psychicky zle, nevládzem a každá snaha ma strašne unavuje a ani nevidím na jej konci nič čo by za to prekonanie sa stálo.
Dokonca som tento rok stretla aj dievča toho typu 'kiežby som bola ako ona', a chvíľami bola pre mňa inšpiráciou, ale vždy to veľmi rýchlo padlo na utvrdení sa že nemám šancu taká niekedy byť, že nech sa budem akokoľvek snažiť, nikdy sa jej ani len nepriblížim. Ako viem že každý si pomyslí že prečo sa snažím byť ako niekto, ale pre mňa to bývalo tým 'pohonom', a teraz už ani to nefunguje, tak už ozaj neviem ako sa prinútiť.