Chcela by som sa spýtať, či ste mali (poprípade poznáte niekoho, kto mal) v detstve imaginárneho kamaráta. Pretože naozaj nepoznám nikoho, kto by mal (minimálne sa mi s tým nikto nepriznal), to už by muselo byť ako zúfalo osamelé dieťa.
mm, neviem, nebol to imaginárny kamarát, skôr detská predstavivosť, ale ostalo mi to dodnes..
už od mala som si totiž myslela, že mám po posteľou malých vojačikov a keď mám ruku alebo nohu vystrčenú z postele, tak oni vystrelia z malých lukov laná a priviažu ma.. a tí vojačikovia boli pre mňa úplne reálni.. ako.. doteraz nemôžem spať s rukou alebo nohou vystrčenou z postele, keby tam náhodou boli.. a keď idem do postele po tme? tak to len rýchlo musím skočiť na postele, aby nestihli vystreliť laná,,
tak vlastne som ani nemala imaginárneho kamaráta, ale doteraz mám imaginárnych vojačikov
neviem ako vyzera, nikdy som ho nevidela... ale bez neho by som bola pravdepodobne niekde uplne inde. mozno to nie je kamarat, mozno je to len taky tichy pozorovatel... ked budem mat par hodin cas sa s nim skontaktovat, tak sa pokusim zistit viac
ja sním vediem rozhovory a situácie v hlave takže ak by predomnou niekto stál alebo sa somnou rozprával nemá šancu vidieť na mne že som v hlave úplne na inom mieste s iným človekom hh ... myslím to vážne ... a viem že je to trochu zvláštne ale ja mám v hlave trochu odlišný svet od tohto reálneho,ale maskujem to velmi dobre
@wind
ja som megaloman, takže som mal tri imaginárne svety, jeden imaginárny štát, a väčšinu postáv v tých svetoch som bral tak nejak ako kamarátov.
ale najviac asi Cerea, to je kôň jednej mojej poviedkovej postavy (ktorú som v určitom zmysle vnímal ako inkarnáciu seba v danom svete), matne uhľovo čierny, meniaci sa na čierneho draka, dobrosrdečné inteligentné stvorenie permanentne smutné a občas znechutené zo stavu mysle svojho "pána"
a ešte predtým som mal imaginárnu priateľku (cca vo veku 12-14?).
a ako som si ju predstavoval nemôžem popísať, lebo by to bol zároveň presný popis (aj vizuálne aj charakterovo) jednej osoby ktorú som neskôr reálne spoznal
ja som mala celý vymyslený svet, nie jedného kamaráta ale bola to skôr detská hra, samozrejme, že neboli skutoční a aj som to vedela... a potom sa polovica ľudí, čo som poznala k tej hre pripojila
mozno si len nepamataju. napr. segra ked mala 3-4 roky mala imaginarnu kamaratku menom Hejka asi zhruba polroka a ako prisla, tak aj odisla. ked jej to poviem, ked bude velka sa bude hanbit ale podla mna to nie je divne v tom veku.
Vyslovene imaginarnym kamaratom by som to nenazvala, ale odjakziva ma chyta nutkave denne snenie, akonahle s nikym neinteragujem, cize ano, svety a ludia v hlave funguju doteraz
keď má nejaké dieťa imaginárneho kamaráta, nie je to preto že by okolo seba nemalo iné deti, možno preto, že nemá okolo seba deti, ktoré ho chápu, s ktorými má podobné záujmy atď...možno používa svojho vymysleného kamaráta na to, aby dokázal svojim reálnym kamarátom že je tu niekto, kto ho uznáva, s kým sa môže hrať, kto má rovnaké názory ako on...
a nie je to výmysel filmov, minimálne ja som sa stretla s aspoň 3 deťmi s takýmto správaním, okrem toho v čase, keď som mala okolo 13 rokov, chalan ktorý ma šikanoval, tiež vymyslel imaginárneho človeka, a ja som podvedome začala veriť, že skutočne existuje...
Ale ono aj keď dieťa tvrdí, že má niekoho, koho my nevidíme tak akože celkom by som mu verila. Pretože zvieratá a deti do určitého veku vidia vraj anjelov a duše a podobne, takže je dosť možné, že to dieťa vidí nejakého anjela a komunikuje s ním, čo teda považuje potom za kamaráta.
Ja viem, niektorí ma odpíšete-bulshit, ale už mnohí psychológovia sa tým zaoberali
keď som bola malá, tak som mala 2 imaginárnych kamarátov, jeden bol spiderman a druhý batman a vždy ma všade ochraňovali a hrali sme sa spolu keď sa mi mama nevenovala...a mám veľa fotiek kedy sedím úplne nezmyselne na kraji stoličiek/lavičiek lebo "vedľa mňa sedí batman" .....keď tak spomínam musela som byť strašne creepy decko
ja som tiež mala a stále aj mám akože divné to je pre iných ľudí, ale ako decko keď mi bolo nejak ubližované/krivdené/hocičo som si predstavovala ako okolo mňa chodí veľký jeleň a odháňa to zlé. Najprv to začalo tak a potom aj v snoch sa mi zjavoval ako taký ochranca a teraz si ho tiež niekedy predstavím, ako takú barličku psychologickú, napr. keď idem v noci sama domov a bárs čoho sa bojím tak si predstavím jak kráča vedľa mňa a potom som taká spokojná, že veď ok, je tu on
Áno, mala som imaginárneho kamaráta, aj kamarátky, neskôr aj frajera. A máš pravdu, bola som veľmi osamelé dieťa, aj teraz som. A momentálne beriem ako imaginárneho kamaráta aj denník.
A opisovať ich nemôžem, pre mňa je to strašne osobné.
@melancholik
A nie si sám, aj ja to všetko vnímam inak, mám skôr taký vlastný svet v tej hlave. A ak je to divné, sme dvaja.
Momentálne mam skôr vymyslené "pararelné" svety v hlave.. niekedy si až vravím že škoda že nieje nejaký počítač čo dokáže nejakým káblom ukazovať na monitore to čo vidím (predstavujem si) v hlave.. to by všetci len čumeli čom toľko veľa ležím na lavici v škole a nad čím rozmýšľam
Jó, mám... vždy ho nazývam nejako inak, momentálne je Oliver.
Keď mám s niečím problémy, depresie, niečoho sa bojím, alebo mám jednoducho potrebu sa vyrozprávať/vyplakať a nemám komu, predstavujem si, že Oliver sedí niekde vedľa mňa a vo svojej hlave s ním vediem dialógy.
A opísať ho skutočne neviem. Správaním je to v podstate moje mužské "ja" a výzorom? Nad tým som ešte nerozmýšľala...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
34 komentov
už od mala som si totiž myslela, že mám po posteľou malých vojačikov a keď mám ruku alebo nohu vystrčenú z postele, tak oni vystrelia z malých lukov laná a priviažu ma.. a tí vojačikovia boli pre mňa úplne reálni.. ako.. doteraz nemôžem spať s rukou alebo nohou vystrčenou z postele, keby tam náhodou boli.. a keď idem do postele po tme? tak to len rýchlo musím skočiť na postele, aby nestihli vystreliť laná,,
tak vlastne som ani nemala imaginárneho kamaráta, ale doteraz mám imaginárnych vojačikov
ale teda ono to bola skôr recesia neskorej puberty než hocičo iné
ja som megaloman, takže som mal tri imaginárne svety, jeden imaginárny štát, a väčšinu postáv v tých svetoch som bral tak nejak ako kamarátov.
ale najviac asi Cerea, to je kôň jednej mojej poviedkovej postavy (ktorú som v určitom zmysle vnímal ako inkarnáciu seba v danom svete), matne uhľovo čierny, meniaci sa na čierneho draka, dobrosrdečné inteligentné stvorenie permanentne smutné a občas znechutené zo stavu mysle svojho "pána"
a ešte predtým som mal imaginárnu priateľku (cca vo veku 12-14?).
a ako som si ju predstavoval nemôžem popísať, lebo by to bol zároveň presný popis (aj vizuálne aj charakterovo) jednej osoby ktorú som neskôr reálne spoznal
a nie je to výmysel filmov, minimálne ja som sa stretla s aspoň 3 deťmi s takýmto správaním, okrem toho v čase, keď som mala okolo 13 rokov, chalan ktorý ma šikanoval, tiež vymyslel imaginárneho človeka, a ja som podvedome začala veriť, že skutočne existuje...
Ja viem, niektorí ma odpíšete-bulshit, ale už mnohí psychológovia sa tým zaoberali
A opisovať ich nemôžem, pre mňa je to strašne osobné.
@melancholik
A nie si sám, aj ja to všetko vnímam inak, mám skôr taký vlastný svet v tej hlave. A ak je to divné, sme dvaja.
Keď mám s niečím problémy, depresie, niečoho sa bojím, alebo mám jednoducho potrebu sa vyrozprávať/vyplakať a nemám komu, predstavujem si, že Oliver sedí niekde vedľa mňa a vo svojej hlave s ním vediem dialógy.
A opísať ho skutočne neviem. Správaním je to v podstate moje mužské "ja" a výzorom? Nad tým som ešte nerozmýšľala...