Kedy ste prišli na to, čím sa v budúcnosti chcete živiť? Je asi normálne, že v 15 rokoch ľudia ešte nevedia úplne čo by chceli robiť. Kedy napr. vám napadlo, na akú výšku chcete ísť? Alebo ako to prišlo?
Dávala som si prihlášku na dve úplne odlišné školy a rozhodla som sa asi týždeň pred zápisom A stále neviem, či je to to, čo chcem robiť, ale teda výber školy neľutujem
Na strednej som sa rozhodla, že na výšku určite nepôjdem, ale ze pôjdeme do zahraničia.. Aj sa stalo, ale ďalej už nemám daný cieľ, alebo tomu cieľu proste neverím a neidem si za ním.. Škoda, chcela by som byť úspešnejšia a známejšia.. Možno keď budem "dospelá"
mám 25 a stále neviem čo chcem robiť plány som zmenila asi 10 krát, že čo chcem robiť... prvé tri razy asi na základnej a potom na strednej, keď som zistila, že mi to nejde tak ako som si predstavovala a tak ďalej
@piter09 aj ty chces patrit do klubu supermilionarov? Ja tiez, pocula som ze ostatni supermilionari najviac uznavaju tych co pridu k tym peniazom v loterii, ze hned ich pozyvaju do toho klubu
tak ja stale neviem, ci som v uplne spravnej vode. kedze som v odbore univerzalny clovek, taha ma to skusit projektoveho manazera, konzultanta alebo skolitela. ale na to zatial nemam dost praxe. len rozmyslam, ze by sa mi asi pacilo podavat dalej vedomosti
No keď si človek spočíta čo ho baví a čo mu ide, tak vylučovacou metódou si vyberie výšku. Ale lepšie je asi keď presne vie čo ho baví a ide po tom, ale to potom nerieši takéto dilemy.
Stále to neviem, ešte pred dvoma rokmi som nastúpila na technickú výšku a následne som sa na to vysrala, že si idem robiť svoj biznis pri ktorom by sa technická vš nedala vyštudovať tak som sa pobrala na manažment.
Teraz bahním tam, vediac že ten titulíček nepotrebujem, že bude zdobiť iba moju schránku a že by som sa najradšej celý život len tak zadrbávala a všetko robila chvíľu lebo ja mám proste takú povahu
A čo idem naozaj robiť? Zo všetkého kúštik kúsok sa venovať jednej svojej práci, kúsok sa venovať svojmu hobby čo tiež zarába, kúsok sa venovať priateľovmu podnikaniu a kúsok proste srať na všetko lebo chcem aj oddych. Nezmierila som sa s tým, že by som mala celý život niečo robiť a niečím byť.
Dosť neskoro, vlastne až počas prázdnin keď som sa rozhodoval, na ktorú zo škol, na ktoré ma prijali (iné odbory) ísť. Nakoniec som si vybral niečo, čo ma vždy bavilo a priťahovalo (a aj by som to reálne rád robil, nechcem študovať len preto, aby som zabil čas), ale zvažoval som naozaj veľa vecí.
@6q66 co ti poviem no nic co "mozem" robit ma nebavi priam sa mi to az hnusi a nejde mi to ...no a co aj mam nejake sny alebo skor iba take zablesky ze "kiezby som mohol byt taky a taky a hento toto" tak to sa nestane takze tak idem skontrolovat loto ci niesom milionar a ked ne idem zas do skurvenej roboty
čojaviem... záleží od toho čo sa myslí tým "naozaj rozhodli".
lebo v období 8-10 som si uvedomil že chcem robiť hry, ale zároveň s tým som si povedal tak ako mi hovorili včetci okolo, že to sú blbostičky s ktorými sa neuživím (v zmysle "nedá sa nimi poriadne"). Potom v 15tich keď začal ten najväčší herný boom som si uvedomil že aha dá sa nimi uživiť, takže vtedy "som sa rozhodol znova".
VŠ som si vybrala v prvom ročníku na strednej, mala som vtedy 15. no v tej dobe som sa nezamýšľala nad tým, čo vlastne chcem v budúcnosti robiť. predsa len, jedna vec je vyštudovať VŠ a druhá vec je zamestnať sa a vykonávať určité povolanie. u mňa sa to vyvíja tak postupne. je ťažké predpovedať, kde budem za 10-20-30 rokov, život je nepredvídateľný. no chcem urobiť všetko pre to, aby som mala v budúcnosti čím viac dverí otvorených. VŠ z človeka nerobí majstra sveta. kedysi to síce bola veľká vec, no dnes už je to v podstate štandard. ak chcem v živote niečo viac, než byť rádovým zamestnancom v lekárni za okienkom, musím na sebe ešte dosť pracovať.
Mám 2 medzi ktorými sa neviem rozhodnúť, kedysi som nevedel vôbec. S jednou by som mal viac také voľnejšie, úplná pohodička a ak by sa podarilo lepšie, tak aj celkom dosť peňazí aby som si mohol aj cestovať napríklad, ovládam to, nebol by problém zlepšiť sa v tom, aj teraz dostávam ponuky, kedy nie som nejak extra dobrý, oproti tomu, aký som v tom mohol už byť. Len problém je v tom, že nie vždy sa mi to chce, musím sa nútiť do toho, ako chápem, že po čase by som si zvykol a šlo by to, no teraz to nejde. Druhé keby som bol dobrý, tak by som mal určite dosť peňazí, len nemám vedomosti na to, veľa sa musím doučiť, presnejšie skoro všetko, keďže je to úplne niečo iné čo som doteraz robil a študoval. S prvou možnosť by bolo síce ťažké byť napríklad milionár, ale celkovo je to ľahšie pre mňa, len sa musím zo začiatku fakt nútiť, aj kopu ľudí by to bralo ako niečo super, keby som v tom bol dobrý.
v tomto pohlade ma nezaujala žiadna ponuka tak naplno že by som sa chcel stať nejakou zo šablón ktor´´e su oficialne ponukane ako pracovné ponuky..
jednoducho si hladám finančné zabezpečenia za čo najnižšiu formu námahy a času, to čo skutočne ma bavi a naplňa momentálne neviem speňažiť alebo je nespeňažiteľné ... čiže to čo chcem naozaj robiť je cítiť sa v živote príjemne s čo najnižším odporom a negatívom
Vela som skusala, vela sa mi toho zhnusilo, az som nasla to, co ma bavi a v com som (alebo teda som na ceste k tomu) asi celkom dobra.
Chcela som robit eventy. Ale ludia su prijebani a nie je nic prijebanejsie ako animatorky, nezodpovedne, arogantne a ufnukane fifiny.
Chcela som robit marketingy (aj som to vystudovala) ale par dni v agenture a skusenosti kamaratov mi stacili na to, aby som zistila, aky prehnity a nafukany je tento svet.
Chcela som pisat, ale ked mas za to dostavat peniaze, casto nepises o tom co chces a ako chces, to ma strasne frustrovalo a zacala som zistit velku uzkost pri tej predstave a vymyslani.
Chcela som robit pouzivatelsky vyskum, ale zistila som, ze som sa velmi rychlo naucila potrebne patterny a kazdy vyskum mal podobny priebeh a ocakavane vysledky, prestalo to byt pre mna vyzvou a zacalo ma to strasne nudit.
No a popri vyskume som sa najprv okrajovo a nahodou dostala k dizajnu, ktory je pre mna stale dost tazky a stale velkou vyzvou, a velakrat mi je do placu, lebo neviem najst riesenie, s ktorym by som bola spokojna. Ale nikdy som v praci nezazila lepsi pocit, ako ked ma kolegovia s vyse 10 rokmi praxe pochvalia, ze som dobre nakreslila, alebo dokonca useri povedia, ze sa im to paci a chceli by nieco take pouzivat. A zacinam chodit prednasat pred ludmi a viest workshopy a sice mam z toho kazdy krat stres a gucu v hrdle, tak som strasne stastna, ze som sa sem dostala a mozem robit nieco, v com vidim zmysel, bude to mat zmysel aj za 10, 20, mozno aj 30 rokov, pomaha to ludom, pomaha to svetu byt trosicku lepsi a hlavne kazdy den citim, ze sa niekam posuvam
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
37 komentov
koncom SS som prisla na to, ze nechcem robit nic, ak sa to pocita.
Teraz bahním tam, vediac že ten titulíček nepotrebujem, že bude zdobiť iba moju schránku a že by som sa najradšej celý život len tak zadrbávala a všetko robila chvíľu lebo ja mám proste takú povahu
A čo idem naozaj robiť? Zo všetkého kúštik kúsok sa venovať jednej svojej práci, kúsok sa venovať svojmu hobby čo tiež zarába, kúsok sa venovať priateľovmu podnikaniu a kúsok proste srať na všetko lebo chcem aj oddych. Nezmierila som sa s tým, že by som mala celý život niečo robiť a niečím byť.
lebo v období 8-10 som si uvedomil že chcem robiť hry, ale zároveň s tým som si povedal tak ako mi hovorili včetci okolo, že to sú blbostičky s ktorými sa neuživím (v zmysle "nedá sa nimi poriadne"). Potom v 15tich keď začal ten najväčší herný boom som si uvedomil že aha dá sa nimi uživiť, takže vtedy "som sa rozhodol znova".
v tomto pohlade ma nezaujala žiadna ponuka tak naplno že by som sa chcel stať nejakou zo šablón ktor´´e su oficialne ponukane ako pracovné ponuky..
jednoducho si hladám finančné zabezpečenia za čo najnižšiu formu námahy a času, to čo skutočne ma bavi a naplňa momentálne neviem speňažiť alebo je nespeňažiteľné ... čiže to čo chcem naozaj robiť je cítiť sa v živote príjemne s čo najnižším odporom a negatívom
Chcela som robit eventy. Ale ludia su prijebani a nie je nic prijebanejsie ako animatorky, nezodpovedne, arogantne a ufnukane fifiny.
Chcela som robit marketingy (aj som to vystudovala) ale par dni v agenture a skusenosti kamaratov mi stacili na to, aby som zistila, aky prehnity a nafukany je tento svet.
Chcela som pisat, ale ked mas za to dostavat peniaze, casto nepises o tom co chces a ako chces, to ma strasne frustrovalo a zacala som zistit velku uzkost pri tej predstave a vymyslani.
Chcela som robit pouzivatelsky vyskum, ale zistila som, ze som sa velmi rychlo naucila potrebne patterny a kazdy vyskum mal podobny priebeh a ocakavane vysledky, prestalo to byt pre mna vyzvou a zacalo ma to strasne nudit.
No a popri vyskume som sa najprv okrajovo a nahodou dostala k dizajnu, ktory je pre mna stale dost tazky a stale velkou vyzvou, a velakrat mi je do placu, lebo neviem najst riesenie, s ktorym by som bola spokojna. Ale nikdy som v praci nezazila lepsi pocit, ako ked ma kolegovia s vyse 10 rokmi praxe pochvalia, ze som dobre nakreslila, alebo dokonca useri povedia, ze sa im to paci a chceli by nieco take pouzivat. A zacinam chodit prednasat pred ludmi a viest workshopy a sice mam z toho kazdy krat stres a gucu v hrdle, tak som strasne stastna, ze som sa sem dostala a mozem robit nieco, v com vidim zmysel, bude to mat zmysel aj za 10, 20, mozno aj 30 rokov, pomaha to ludom, pomaha to svetu byt trosicku lepsi a hlavne kazdy den citim, ze sa niekam posuvam