Kreativny Pribeh Birdzakov (precitaj 1 koment a (ne)zapoj sa)
Cestou do prace busom ma napadlo vytvorit temu o "kreativnom pribehu", do ktoreho sa moze zapojit kazdy (seriozne zapojit . Ide vlastne o pribeh po castiach tvoreny Vami/Nami/Tebou, kde kazdy do pribehu nieco napise.
.... Nestihol sa ani zohnut po spak od cigarety a uz jeho psa drzala Iveta v naruci. Miluje toho psa ale zaroven na nom nenavidi, ako dokaze saliet ked je vonku. Zatial co k nemu kracala so psom na rukach, hladal kluce od auta vo vreckach...
V duchu škaraedo zanadával. Najprv len na Ivetu, potom aj na seba a na psa. Tak mu treba. To za to fajčenie. Keby nefajčil, tohto stretnutia by bol ušetrený.
Ako sa vyhovorí, aby mohol zdúchnuť?
Celé je to na figu, kým drží jeho psa, je to akoby mala všetkú moc. Akoby bol jej rukojemníkom...
Pes napätú atmosféru vôbec nezaregistroval a natešene Ivete oblízol tvár. Jej make-up mu očividne zachutil, lebo v oblizovaní tváre pokračoval ešte aj tú malú chvíľku, než ho Iveta mocnejšie uchopila, posunula pred seba a zatvárila sa silno znechutene.
-Ranna cigaretka? nemusela ani slovko povedat, jej vyraz vravel za vsetko.
-Vies, ze to skodi a to nevravim o peniazoch.
(Paneboze, zase je to tu) - pomyslel si.
-Aj tebe pekne rano Ivet, uskrnul sa. Prepáč, ale musím bežať. Poznáš ma. Deň naplánovaný do posednej minúty.
-Ah Martin. Vôbec si sa nezmenil. Ešte aj ten pes sa pomaly mení na teba. Pozrela na psíka tým pohľadom, ako keď človek vidí utrpenie a nič s tým nemôže urobiť.
-Moj názor poznáš Iveta. Tak teda ahoj.
Maj sa a nezabudni. Ak chceš rozhovor, číslo sa nezmenilo.
Zapískal na psa, otvoril mu dvere spolujazdca a ako zohratý tím vycúvali zpred paneláku do dňa, v ktorom aj cigareta mala presne určený počet vdychov.
Iveta tam ešte hodnú chvíľu stála. Náhodný okoloidúci by povedal, že na niekoho čaká. No ona vedela, že dnes sa už nedočká.
Tak možno zajtra alebo potom. Alebo ešte aspoň raz.
*ukrajinsky*,,Saša, poslatysja bosa, pareň livy i sobakou."
Chudák Martin ani len netušil, že rozchodom sa všetko ešte iba začalo. Nielenže si začal s tou nesprávnou. On urobila to isté, ale naschvál. Jasné, že to bola iba zásterka, taká priehľadná, žeby ju neodhalil iba slovenský policajt. Martin to už v tejto chvíli mal spolovice zrátané. V smrteľnej nevedomosti si to šinul po Novom moste a rozmýšľal, koľko času dnes bude potrebovať na to, aby vykopol dvere do toho odporného drogového brlohu. V Pentagone boli dvere tak prekliato pevné a balíček koksu sa dal schovať všade - aj do hasičskej skrine. Keby nemal Ďusiho, voči tým sviniam by nemal šancu. Veselo by si deťom rozdávali všetko možné. Ale Ďusi mal dokonalý psí nos a za tie roky aj vypestovaný slušný návyk, takže motiváciu mal dvojnásobnú - teskácke granule aj pár zrniek nejakeho fetu.
No ani revolver, ani pes-narkoman mladému policajtovi nestačili na to ,aby sa vedel ubrániť pred vytočenými ukrajinskými mafiánmi.
Zatiaľ čo sa Martin trápil so svojimi drogovými "kamarátmi", Iveta sa odšuchtala domov s ovisnutou hlavou medzi pleciami. Mala pocit, že v hlave nosí už len Martina a že už nedokáže poriadne myslieť na nič iné. Stále spomínala na tie krásne chvíle, ktoré on tak neskutočne kruto a rýchlo ukončil, že zabúdala na všetky svoje povinnosti, nechcelo sa jej s kamarátkami von, dokonca ani ružový ňufáčik jej milovaného psa ju nevedel obmäkčiť. Dookola si pozerala fotky, na ktorých ich láska ešte žila a dýchala a dokonca mala niekedy pocit, že je schopná ju aj vidieť medzi nimi! Sadla si na balkón a prezerala ich jednu po druhej tak, ako jej slza jedna po druhej padala k nohám. ,,Bože, kto ma zase otravuje?!", zamrmlala na zvoniaci telefón, no vzápätí sa jej silno rozbúchalo srdce. Na displeji stálo: Martinko - Láska Moja.....
Doriti, povedal si Martin, ked musel ukončiť už v poradí 4. neúspešnu akciu. Dokedy to takto bude?? Sadol si pod okno a začal premýšľať. O tom ako kedysi veľmi túžil byť policajtom. Aké mal ideály, keď nastupoval do služby. A tá hrdosť, keď prvýkrát zatkli násilnika, ktorý obťažoval mladú ženu. Presne.
Pamätá si to ako včera. Veď z toho večera vzišlo ďalších 5 krásnych rokov. Päť rokov, ktoré on tak slabošsky ukončil. A vlastne dodnes nepozná dôvod, akurát vtedy to tak cítil.
A teraz je to preč. radosť z práce aj zo života. Každý deň to isté. Unavené ráno, večne nespokojní podriadení, hektické poobedie a nostalgický večer. A tak to ide dokola. lenže dnes, dnes tam bola. Presne taká ako pred piatimi rokmi. Milujúca, niekedy až s detským pohľadom na svet. Musel byť necitlivý a vecný, keďže on to ukončil a jeho hrdosť mu nedovolila ukázať cit. Nie teraz. už je neskoro.
Lenže ona jediná bola ako tak považovaná za priateľa. Ostatní boli len známi. Žiaden bližši vzťah.
A možno predsa potrebuje rozhovor. Vykecať sa, vyžalovať. A aspoň to bude zadarmo. Uvedomoval si, že je dá nádej a v konečnom dôsledku ju len znova zraní, ale jeho sebeckosť a pud sebazáchovy boli silnejšie a tak naťukal dôverne známe číslo (pre istotu vymazané zo zoznamu, aby sa ľahšie zabúdalo) a čakal ....
Na druhej strane mesta stále stála Iveta, uprene pozerajúc na svoj telefón. Čas akoby sa spomalil a hlave sa jej preháňali desiatky myšlienok a možných scenárov rozhovoru s Martinom. Zotrela si slzu stekajúcu po líci, už len posledný hlboký nádych a so zmiešaným pocitom strachu a očakávania dvíha hovor od Martina.
- Ahoj Ivet, máš prosím chvíľu?
- Ahoj Martin, samozrejme, stalo sa niečo?
- Vieš, potrebujem sa s tebou večer stretnúť a porozprávať sa, môžeš prísť o siedmej do kaviarne na rohu?
- Dobre Martin, budem rada.
- Ďakujem Ivet, ahoj.
- Uvidíme sa, ahoj.
Iveta zložila telefón a zmocnil sa jej ešte väčší pocit neistoty.
- Kaviareň na rohu? Zo všetkých možných miest vybral práve toto? Miesto kde sme sa po prvý krát videli, po prvý krát spolu prehovorili. Chce sa uzmieriť alebo to práve na tomto mieste definitívne uzavrieť a navždy sa rozlúčiť.
Martin bol na vážkach či urobil dobre, sám nevedel ako ten večer dopadne, ale bol si istý že musí zo seba dostať nevypovedané a pohnúť sa dopredu, či už s Ivetou alebo bez nej. Niekto by mohol povedať že Martin je sebec, ktorý myslí len na svoje šťastie a zahráva sa s citmi druhých. Ale kto v živote nechce byť šťastný? Martin len hľadá cestu ako sa k nemu dostať a prekonať tak prázdne obdobie v jeho živote...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
16 komentov
Ako sa vyhovorí, aby mohol zdúchnuť?
Celé je to na figu, kým drží jeho psa, je to akoby mala všetkú moc. Akoby bol jej rukojemníkom...
Pes napätú atmosféru vôbec nezaregistroval a natešene Ivete oblízol tvár. Jej make-up mu očividne zachutil, lebo v oblizovaní tváre pokračoval ešte aj tú malú chvíľku, než ho Iveta mocnejšie uchopila, posunula pred seba a zatvárila sa silno znechutene.
-Ranna cigaretka? nemusela ani slovko povedat, jej vyraz vravel za vsetko.
-Vies, ze to skodi a to nevravim o peniazoch.
(Paneboze, zase je to tu) - pomyslel si.
-Aj tebe pekne rano Ivet, uskrnul sa. Prepáč, ale musím bežať. Poznáš ma. Deň naplánovaný do posednej minúty.
-Ah Martin. Vôbec si sa nezmenil. Ešte aj ten pes sa pomaly mení na teba. Pozrela na psíka tým pohľadom, ako keď človek vidí utrpenie a nič s tým nemôže urobiť.
-Moj názor poznáš Iveta. Tak teda ahoj.
Maj sa a nezabudni. Ak chceš rozhovor, číslo sa nezmenilo.
Zapískal na psa, otvoril mu dvere spolujazdca a ako zohratý tím vycúvali zpred paneláku do dňa, v ktorom aj cigareta mala presne určený počet vdychov.
Iveta tam ešte hodnú chvíľu stála. Náhodný okoloidúci by povedal, že na niekoho čaká. No ona vedela, že dnes sa už nedočká.
Tak možno zajtra alebo potom. Alebo ešte aspoň raz.
Vytiahla mobil a vytočila číslo.
Chudák Martin ani len netušil, že rozchodom sa všetko ešte iba začalo. Nielenže si začal s tou nesprávnou. On urobila to isté, ale naschvál. Jasné, že to bola iba zásterka, taká priehľadná, žeby ju neodhalil iba slovenský policajt. Martin to už v tejto chvíli mal spolovice zrátané. V smrteľnej nevedomosti si to šinul po Novom moste a rozmýšľal, koľko času dnes bude potrebovať na to, aby vykopol dvere do toho odporného drogového brlohu. V Pentagone boli dvere tak prekliato pevné a balíček koksu sa dal schovať všade - aj do hasičskej skrine. Keby nemal Ďusiho, voči tým sviniam by nemal šancu. Veselo by si deťom rozdávali všetko možné. Ale Ďusi mal dokonalý psí nos a za tie roky aj vypestovaný slušný návyk, takže motiváciu mal dvojnásobnú - teskácke granule aj pár zrniek nejakeho fetu.
No ani revolver, ani pes-narkoman mladému policajtovi nestačili na to ,aby sa vedel ubrániť pred vytočenými ukrajinskými mafiánmi.
Pamätá si to ako včera. Veď z toho večera vzišlo ďalších 5 krásnych rokov. Päť rokov, ktoré on tak slabošsky ukončil. A vlastne dodnes nepozná dôvod, akurát vtedy to tak cítil.
A teraz je to preč. radosť z práce aj zo života. Každý deň to isté. Unavené ráno, večne nespokojní podriadení, hektické poobedie a nostalgický večer. A tak to ide dokola. lenže dnes, dnes tam bola. Presne taká ako pred piatimi rokmi. Milujúca, niekedy až s detským pohľadom na svet. Musel byť necitlivý a vecný, keďže on to ukončil a jeho hrdosť mu nedovolila ukázať cit. Nie teraz. už je neskoro.
Lenže ona jediná bola ako tak považovaná za priateľa. Ostatní boli len známi. Žiaden bližši vzťah.
A možno predsa potrebuje rozhovor. Vykecať sa, vyžalovať. A aspoň to bude zadarmo. Uvedomoval si, že je dá nádej a v konečnom dôsledku ju len znova zraní, ale jeho sebeckosť a pud sebazáchovy boli silnejšie a tak naťukal dôverne známe číslo (pre istotu vymazané zo zoznamu, aby sa ľahšie zabúdalo) a čakal ....
- Ahoj Ivet, máš prosím chvíľu?
- Ahoj Martin, samozrejme, stalo sa niečo?
- Vieš, potrebujem sa s tebou večer stretnúť a porozprávať sa, môžeš prísť o siedmej do kaviarne na rohu?
- Dobre Martin, budem rada.
- Ďakujem Ivet, ahoj.
- Uvidíme sa, ahoj.
Iveta zložila telefón a zmocnil sa jej ešte väčší pocit neistoty.
- Kaviareň na rohu? Zo všetkých možných miest vybral práve toto? Miesto kde sme sa po prvý krát videli, po prvý krát spolu prehovorili. Chce sa uzmieriť alebo to práve na tomto mieste definitívne uzavrieť a navždy sa rozlúčiť.
Martin bol na vážkach či urobil dobre, sám nevedel ako ten večer dopadne, ale bol si istý že musí zo seba dostať nevypovedané a pohnúť sa dopredu, či už s Ivetou alebo bez nej. Niekto by mohol povedať že Martin je sebec, ktorý myslí len na svoje šťastie a zahráva sa s citmi druhých. Ale kto v živote nechce byť šťastný? Martin len hľadá cestu ako sa k nemu dostať a prekonať tak prázdne obdobie v jeho živote...