neviem..minule som rozmyslala, pokial siaha vesmir... a predstavila som si to tak, ze siaha az donekonecna, ze nema ziadne hranice.. ale neviem..naozaj neviem
aj ja nad tým zvyknem premýšľať...podľa mňa nemá koniec, ale predsa niekde musí mať, od niečoho musí začínať teda aj končiť, a z niečoho musel vzniknúť...
vždy ako som si predstavila vesmír, tak čiernu oblohu s hviezdičkami a planétami celú v krištálovej guli..a neviem prečo nedokážem si to predstaviť len tak bez hraníc
Mne sa raz sníval sen, že nejaké malé dieťa na pieskovisku sa hralo zo skleňenou guľou, a keď som sa k tej gule priblížía bolb nej celý vesmír, no zaujímavé
@george ja si myslím, že kedže sa rozpína tak musí mať hranice ... Pretože teoreticky to znamená, že sa zväčšuje, samozrejme tá veľkosť je nepredstaviteľná a samozrejme to, že sa rozpína nemusí znamenať, že naozaj nejaké hranice má,
čisto teoreticky je za hranicou vesmíru ve)ľké nič, a táým nemyslím len hmotu ale j energiu, totálna absencia času a priestoru
Vesmír má mnoho ďalších dimenzií, ktoré my nedokážeme vnímať, takže si niečo také nevieme ani len predstaviť, môže byť oveľa zložitejší ako sa zdá. Ale ja si nemyslím, že je nekonečný.
Podľa istej teórie - keby bol nekonečný, muselo by k nám z každého kúska oblohy prichádzať nekonečne veľa svetla z nekonečna hviezd - čo sa nedeje, obloha je v noci temná.
Je ale možné, že svetlo z niektorých hviezd k nám ešte ani nedorazilo, lebo sú tak ďaleko - ale logicky nemôžme zachytiť svetlo staršie ako vek vesmíru, čiže nejakých 14 mld rokov. To znamená, že hranica vesmíru by mala byť tých 14 mld svetelných rokov. Lenže - vesmír sa rozpína, a tak je predsa len možné, že existujú hviezdy vzdialené od nás viac ako tých 14 mld svetelných rokov.
Na druhej strane, keby aj hviezdy neboli v celom tom nekonečnom priestore, ale iba niekde tu v našom okolí, aby mohol existovať aspoň ten prázdny priestor, museli by v ňom byť nejaké častice, buď tmavá hmota alebo nedokonalé vákuum.
Teoreticky by podľa mňa mal mať hranice, lebo ak je nekonečný, tak v čase aj priestore, a my máme jeden záchytný bod - Big Bang. Ale ktovie, ako to je naozaj.
pozrite sa na stôl. zdá sa byť pevný? zdanie klame. stôl je vlastne obyčajná prázdnota. ako všetko iné. protóny a elektróny, ktoré vlastne pokope tvoria "hmotu", sú v porovnaní so vzdialenosťou, ktorú od seba udržujú, veľmi veľmi veľmi malé. (pre obraz - zrnká piesku vzdialené od seba desiatky (alebo až stovky) metrov. čo je medzi nimi? nič.
podľa mňa je to tak , že niekde ďalej je nejaká čierna diera ktorá vás hodí na začiatok ako v pacmanovi keď prejdete na koniec ľavej strany ocitnete sa na začiatku pravej
Vesmir je, ak verite vedcom (a niektore argumenty nie su nepristupne ani laikom, nieco som aj tu videl vyssie) konecny a vznikol pred konecnym casom.
Ale co chcem povedat je, ze otazky, ktore sa clovek sam seba pyta, nemusia mat zmysel. Ide o to, ze clovek zil a zije len v urcitom case na urcitom mieste, podmienky v ktorych zil mu formovali mozog jednak evolucne a jednak formuju individualne mozgy jedincov pocas ich zivota. Ludske myslenie je odtlacok tychto vonkajsich vplyvov. Ked sa clovek zrazu pozrie do novych svetov, nejake veci v nasom mysleni prestavaju byt relevantne a musime vymysliet nove pomenovania, nove zdovodnenia, prebudovat svoj mozog, lebo prave myslenim clovek naozaj formuje svoj mozog, na funkcnej aj anatomickej urovni.
Cital som napriklad, ako sa kozmonauti citia pri svojej prvej vychadzke do volneho vesmiru, na prahu pred vystupom z lode. V ich mozgu je zakodovany pojem dole, a maju pocit, ze ked vykrocia urcite zacnu padat "dole" do priepasti. Tiez ked uz su vonku maju problemy s orientaciou. Musia to racionalne prekonat a prisposobit svoj mozog, lebo "dolu" uz nema zmysel.
V kvantovej fyzike a teorii relativity su same "paradoxy". Paradoxy preto, lebo su to svety, v ktorych sme nikdy nezili (na urovni atomov a na urovni vesmiru) a ich fungovanie na nas nezanechalo svoj odltacok, ich logika nam nie je prirodzena.
Napriek tomu mam jeden hint, ako si predstavit nieco konecne a v istom zmysle bez hranic - kruznica pre bod zijuci na nej nema hranice. Tento bod sa vo svojom kruznicovom vesmire moze pohybovat dvoma smermi, prelozit ho cely ale hranice nenajde. Ale aj pre ten bod je jeho vesmir - kruznica - konecna. Podobne sa da predstavit bod zijuci na gulovej ploche. My by sme teoreticky mohli byt v podobnej situacii o rozmer vyssie, kde si vsak uz nevieme predstavit "okolity priestor", stvorrozmerny (kedze kruznicu si asi kazdy predstavi v rovine a gulovu plochu v priestore). Problem ostava s tym okolitym priestorom - ci nejaky je, alebo nie. Ci ku vsetkemu existuje nejaky priestor, v ktorom je to vnorene, alebo existuje nejaky "najvacsi"
rozmyslal som nad tym strasne vela krat aj dlho...ale na nic som nedosel takze serem na to zabity den....a este som rozmyslal jak sa mnozia mimozemstania a az ked som videl toto video sa mi to objasnilo
@sanduleak a kedze take velke niesu, preto je ta obloha v noci temna...aj ked ked vydes za mesto na kopec, prekrasne vidis mliecnu drahu, a tisicky hviezd...
@zweq Žijeme na pokojnom ostrove nevedomosti uprostred temného oceánu nekonečna, a nebolo nám súdené odvážiť sa príliš ďaleko.Vedné odbory, nám doposiaľ neveľmi uškodili; jedného dňa sa však rozptýlené vedomostí poskladajú do obrazu, ktorý nám odhalí taký hrôzostrašný pohľad na skutočnosť a naše položenie, že z tohto objavu buď zošalieme, alebo unikneme pred smrteľným svetlom poznania do ticha a bezpečia nového veku temna.
@sanduleak raz mozno...ale ako som uz pisal: Žijeme na pokojnom ostrove nevedomosti uprostred temného oceánu nekonečna, a nebolo nám súdené odvážiť sa príliš ďaleko.Vedné odbory, nám doposiaľ neveľmi uškodili; jedného dňa sa však rozptýlené vedomostí poskladajú do obrazu, ktorý nám odhalí taký hrôzostrašný pohľad na skutočnosť a naše položenie, že z tohto objavu buď zošalieme, alebo unikneme pred smrteľným svetlom poznania do ticha a bezpečia nového veku temna.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
39 komentov
Len dve veci sú nekonečné - vesmír a ľudská hlúposť. Ale tou prvou si nie som istý.
na to by som tak veľmi chcela vedieť odpovede (Ach)
čisto teoreticky je za hranicou vesmíru ve)ľké nič, a táým nemyslím len hmotu ale j energiu, totálna absencia času a priestoru
Podľa istej teórie - keby bol nekonečný, muselo by k nám z každého kúska oblohy prichádzať nekonečne veľa svetla z nekonečna hviezd - čo sa nedeje, obloha je v noci temná.
Je ale možné, že svetlo z niektorých hviezd k nám ešte ani nedorazilo, lebo sú tak ďaleko - ale logicky nemôžme zachytiť svetlo staršie ako vek vesmíru, čiže nejakých 14 mld rokov. To znamená, že hranica vesmíru by mala byť tých 14 mld svetelných rokov. Lenže - vesmír sa rozpína, a tak je predsa len možné, že existujú hviezdy vzdialené od nás viac ako tých 14 mld svetelných rokov.
Na druhej strane, keby aj hviezdy neboli v celom tom nekonečnom priestore, ale iba niekde tu v našom okolí, aby mohol existovať aspoň ten prázdny priestor, museli by v ňom byť nejaké častice, buď tmavá hmota alebo nedokonalé vákuum.
Teoreticky by podľa mňa mal mať hranice, lebo ak je nekonečný, tak v čase aj priestore, a my máme jeden záchytný bod - Big Bang. Ale ktovie, ako to je naozaj.
Ale co chcem povedat je, ze otazky, ktore sa clovek sam seba pyta, nemusia mat zmysel. Ide o to, ze clovek zil a zije len v urcitom case na urcitom mieste, podmienky v ktorych zil mu formovali mozog jednak evolucne a jednak formuju individualne mozgy jedincov pocas ich zivota. Ludske myslenie je odtlacok tychto vonkajsich vplyvov. Ked sa clovek zrazu pozrie do novych svetov, nejake veci v nasom mysleni prestavaju byt relevantne a musime vymysliet nove pomenovania, nove zdovodnenia, prebudovat svoj mozog, lebo prave myslenim clovek naozaj formuje svoj mozog, na funkcnej aj anatomickej urovni.
Cital som napriklad, ako sa kozmonauti citia pri svojej prvej vychadzke do volneho vesmiru, na prahu pred vystupom z lode. V ich mozgu je zakodovany pojem dole, a maju pocit, ze ked vykrocia urcite zacnu padat "dole" do priepasti. Tiez ked uz su vonku maju problemy s orientaciou. Musia to racionalne prekonat a prisposobit svoj mozog, lebo "dolu" uz nema zmysel.
V kvantovej fyzike a teorii relativity su same "paradoxy". Paradoxy preto, lebo su to svety, v ktorych sme nikdy nezili (na urovni atomov a na urovni vesmiru) a ich fungovanie na nas nezanechalo svoj odltacok, ich logika nam nie je prirodzena.
Napriek tomu mam jeden hint, ako si predstavit nieco konecne a v istom zmysle bez hranic - kruznica pre bod zijuci na nej nema hranice. Tento bod sa vo svojom kruznicovom vesmire moze pohybovat dvoma smermi, prelozit ho cely ale hranice nenajde. Ale aj pre ten bod je jeho vesmir - kruznica - konecna. Podobne sa da predstavit bod zijuci na gulovej ploche. My by sme teoreticky mohli byt v podobnej situacii o rozmer vyssie, kde si vsak uz nevieme predstavit "okolity priestor", stvorrozmerny (kedze kruznicu si asi kazdy predstavi v rovine a gulovu plochu v priestore). Problem ostava s tym okolitym priestorom - ci nejaky je, alebo nie. Ci ku vsetkemu existuje nejaky priestor, v ktorom je to vnorene, alebo existuje nejaky "najvacsi"
» miromcduck.szm.com/cojeto/olbersov...