Hrad Zniev 2.8.'20

   Na druhý pokus sa vydávam na hrad Zniev. Auto zaparkujeme na cintoríne, kde nás už očakáva tabuľa s oznámením, že sme na mieste. Dnes sa to určite podarí.  Kráčame okolo cintorína smerom na kalváriu. Toto miesto už poznáme. Chodníkom vedú zastavenia až ku kostolu a trom krížom. Kalváriu obídeme zozadu. 

   Dostávame sa až k značke strelnice, ktorá nás upozorňuje, že sa tam strieľa a ak nechceme prísť o život, máme to obehnúť a tak aj spravíme. Predierame sa uličkami lesa až sa dostávame na zelenú značku, ktorá nás vedie priamo k hradu. 

   Cesta je dosť strmá a prudká. Je to trochu náročnejšia turistika avšak nás to predsa nemôže zastaviť. Po čase sa dostávame k miestu uhorskej svätice, kde si dáme primeraný oddych. 

  K hradu vedie cesta plná serpentín, no aj tak je trasa dosť náročná.  Svojimi rozmermi patril hrad medzi najmenšie slovenské hrady, avšak svojou polohou medzi najvyššie položené. Leží v nadmorskej výške 985 metrov nad morom a je druhý najvyššie položený hrad po Liptovskom hrade. 

   Pod hradom sa nachádza jaskyňa, ktorá umožňuje oddych a chládok. Do jaskyne sa dá vojsť a oddýchnuť si. Všimli sme si aj malé ohnisko, takže sem viac ľudí chodí opekať a tráviť príjemný deň.  

   Pokračujeme chodníkom, až sa vynoríme na lúke odkiaľ sa na nás už usmieva hrad Zniev. Vyšplháme sa ešte na jeden kopec a sme tam. Zrúcaniny i hrad sú dosť malé ale aj tak krásne. 

  Tak ako ku každému hradu aj k tomuto sa viaže povesť, podľa ktorej sa tu po ťažkej porážke s Tatármi ukryl kráľ Belo IV. Tatári pevnosť obľahli a zaumienili si, že bez panovníkovej hlavy sa stadiaľ ani nepohnú. Keď na hrade postupne došli všetky zásoby a zdalo sa, že jedinou možnosťou je kapitulácia, objavil sa pred kráľom sedliak, ktorému sa podarilo tajnou chodbou prepašovať dve prasatá a hromadu rakov. Posádka by sa bola už vrhla na hostinu, sedliak mal však lepší nápad: jedno prasa a polovicu rakov zjedli, ostatok poslali Tatárom - vraj aby im pred bránami nedobytnej pevnosti nevyhladlo, zatiaľ čo sa vo vnútri hoduje. Zúfalí Tatári uverili, že ľud na hrade sa topí v jedle a odtiahli. Kráľ i obrancovia hradu boli zachránení. 

   Po ceste dole stretávame malé dievčatko, ktoré je už unavené a už sa mu v žiadnom prípade nechce kráčať a tak len prepletá nožičkami so slzami v očiach i keď je to už len malý kúsok. Dole kráčame rýchlejšie. Za nami začujeme pohyb, otočíme sa a v prudkej zákrute vidíme staršieho pána na bicykli, ktorý nezvládol riadenie a padá na zem. Pád prežil však bez zranenia a tak pokračuje v ceste. Na konci trasy sa na nás ešte usmeje žabka a vraciame sa hrdo domov, že sme to konečne našli. 

Zdieľaj článok na facebooku
10 odoberateľov
Genenica

...svoju cestu k múdrosti môžeme odmerať smútkami, ktorými sme prešli. (BULWER)

Komenty k článku