Ostrá a Tlstá 30.7.'20

   Pre mňa jeden z najkrajších výletov. Ostrá a Tlstá. Nad touto turistikou som premýšľala veľmi dlhý čas. 

   Skoro ráno sme vyrazili do Blatnice konkrétne do Gaderskej doliny. Prvé prekvapenie bolo pre mňa platené parkovisko, ktoré tam predtým nebolo, no nerobilo mi to žiaden problém. Zaparkovali sme a vybrali sa smerom hore do Gaderskej doliny. Pri prvom rázcestníku sme odbočili doprava. Po modrej značke sme sa mali dostať za 4 hodiny na Tlstú. My sme však mierili na Ostrú a podľa mapy, to bol až po Muráň ten istý smer a tak sme vykročili. 

   Kráčali sme samé, mala som informácie, že si máme dávať pozor na medvede, ale to je hrozba pri každej turistike a netreba sa báť tak veľmi aby sme zostávali doma. Kráčame krásnou dolinkou, ktorá sa po čase začne dvíhať do kopca. Začneme postupne stretávať ľudí, pred nami kráča skupinka českých turistov, za nami kráča pár ľudí, ktorý nás obiehajú. To však vôbec nie je prekážka, každý si kráča svojím tempom. 

   Po nejakej hodinke sa dostávame na Muráň, kde chýba rázcestník. Na mape nám ukazuje, že sme mali prejsť okolo altánku ktorý sme však nevideli. Pred nami kráčajú tri ženy a tak sa vyberáme za nimi. Je možnosť odbočiť vľavo po modrej značke alebo vpravo po nastriekaných oranžových šípkach. Vyberáme sa vpravo, kde nás čaká zvalený strom, na ktorý si musíme ľahnúť a prekotúľať sa na druhú stranu. Tam sa dozvedáme, že ani tie ženy nevedia kam idú. Pozrieme do máp a zhodneme sa na tom, že sa vyberieme po chodníku a v žiadnom prípade sa nebudeme cez strom vracať naspäť. Tu sa naše cesty rozdelia. Ženy odchádzajú rýchlejšie a my si dáme mierny oddych. 

   Pokračujeme ďalej a zbadáme žlté značky. Sme na dobrej ceste a tak svižne kráčame s dobrou náladou. Dostávame sa k vysokým skalám a rôznym cestičkám. Trasa nám trvá viac ako sme očakávali. Od kamošky pár krát padne veta, že dáme len Ostrú a pôjdeme naspäť, no keď už som tam, chcela som si to odkráčať celé. Bola som na pochybách či to zvládne, tak som sa vnútorne rozhodla, že ak budem vidieť hore, že je v koncoch, vrátime sa späť.  Dostávame sa pod Ostrú. Už tu odtiaľ sú nádherné výhľady avšak chcem viac. Hore na vrch vedú reťaze. Kamoška ísť nechce a tak ma čaká dole. 

   Ja sa vyberiem na reťaz na ktorej konci ma čaká skalná diera cez ktorú keď sa dostanem vidím výhľad o ktorom sa mi ani nesnívalo. Na jednej zo skál je postavený drevený kríž na ďalšom je, ako by som to nazvala, "stojan" na zošiť, kde však bohužiaľ nepíše pero z čoho som mierne sklamaná, no výhľady na každú stranu mi hneď zlepšia náladu. Vyberiem sa ešte kúsok ďalej, kde ma čaká ešte jedna malá reťaz. Neľutujem ani jeden krok, ktorý som sem musela dať. Na chvíľu si sadnem ku krížu a kochám sa okolím. To ticho, ktoré ma obklopuje je neskutočne upokojujúce. Zatvorím oči a vychutnávam si pocit slobody. Po čase sa musím však vrátiť dole a tak opäť schádzam po reťazi a opúšťam Ostrú. 

   Kamoška sa zatiaľ vydýchala a načerpala nové sily a tak nevidím dôvod, prečo nepokračovať. Presúvame sa na Zadnú Ostrú a kráčame stále ďalej aby sme sa dostali na Tlstú. Začínam však cítiť bolesť v kolene, napriek tomu som rozhodnutá celú trasu dokončiť. Mierime po modrej značke, schádzame jemne dole a prechádzame lesom. Je to omnoho ľahšie ako výstup na Ostrú avšak koleno bolí čím ďalej tým viac. Cesta späť však neexistuje. Kráčame ďalej až sa dostávame do prudkých úsekov a skalnatých častí, ktoré je potrebné preliezť. Hore sa mi kráča fajn, horšie je to pre mňa keď idem dole, no nevzdávam sa. 

   Dostávame sa na Tlstú. Tento vrch ma veľmi neoslovil. Ostrá ma ohúrila. No napriek tomu, som rada, že som sa sem dostala a mohla svoj okruh zaceliť. Zapíšeme sa do zošita a možno sa sem ešte niekedy vrátime a nájdeme svoje meno. Oddýchneme si. Na Tlstej stretávame pár poľských turistov. Strávime tu istú dobu, obzeráme sa okolo a vychutnávame si výhľad. Je tu dosť veterno a tak odchádzame. Čaká nás ešte stále dlhá trasa. Koleno ma opúšťa čím ďalej tým viac. Teraz, keď schádzame dole je to ešte horšie. Snažím sa ho krčiť čo najmenej. 

   Po ceste stretáme turistu, ktorý ide pravdepodobne na vrch prespať. Ide bosí. Páči sa mi jeho štýl, no hneď ma napadne, či ho to nebolí. Pokračujeme až sa dostávame k jaskyni Mažarná. Je to už naša posledná zastávka. Nachádza sa tu aj červená stolička a do jaskyne sa dá vojsť. Prečítam si informačnú tabuľu, doprajem svojmu kolenu zaslúžený oddych a pokračujeme ďalej. 

   Opäť stretávame nečakané reťaze, no slúžia len na pridržanie po prudšom kopci dole. Trasa je už jednoduchá. Žiadne stúpanie, len cesta dole. Pre koleno je to však horšie a horšie. Prechádzame ešte okolo pár jaskyniek. Za normálnych okolností, by som sa k nim šla pozrieť, avšak bolesť sa stupňovala a tak som ich obehla. Možno sa k nim ešte niekedy vrátim. Dávala som si prestávky čoraz častejšie aby som mohla koleno uvoľniť. Napokon sa však dostávame na cestu plnú lístia. Už určite nie sme ďaleko a tak aj bolo. 

   Po chvíli sme už začuli motorky a autá. Zurčiacu rieku. Za necelý kilometer sme sa zjavili na asfaltovej ceste a mierili sme dole Gaderskou dolinou k autu. Naša túra skončila. 30 kilometrov v nohách, bolesť vystrelujúca až k bedrovému kĺbu no napriek tomu všetkému som bola na seba hrdá a tešila som sa. Z týchto spomienok budem ešte veľmi dlho šťastná a často budem na ne myslieť. 

   Verím, že po čase pri spomienke na Ostrú ma opäť chytí túžba vrátiť sa späť. 










Zdieľaj článok na facebooku
10 odoberateľov
Genenica

...svoju cestu k múdrosti môžeme odmerať smútkami, ktorými sme prešli. (BULWER)

Komenty k článku